Martina Chudá

– born in 1990. She specializes in visual art in various forms, from objects through installations to performances and videos, occasionally also paintings. As part of her continuous work, she deals with issues of intimacy, feminism and engaged social criticism. She works sensitively with the symbolism of materials, metaphors, and ambiguity. She studied animation and art pedagogy. Since 2015, she has been a member of the Slovak Art Union within the Association of Textile Artists TXT. She has exhibited at several international group exhibitions (Textile Art of Today 2015 and 2018 / SK, CZ, PL, HU; International Competition of Textile Miniatures 2015 and 2017 / SK, CZ; FORMS OF FREEDOM / Nitra Gallery – curated by Omar Mirza). Since 2018, she has been a part of the organizational team of the alternative Gallery Interpretation in the pedestrian zone in Trnava, in which in August 2016 she realized the author’s exhibition Camouflage. In 2018, together with her partner Petr Lančarič, they presented themselves at the author’s exhibition Until…Tears Us Apart in the Nitra Gallery. In the same year, with her performance URGENCY, she won the Danubian Award at the international exhibition Textile Art of Today. In 2021, she received the GRAND PRIX at the Biennial of Free Fine Arts in the Art Gallery. She currently lives and works in Trnava.

/martinachuda.com/

Martina Chudá is a visual artist and art teacher. The basic starting point of her work is a conceptual approach and emphasis on content, according to which she subsequently chooses artistic technique and medium. The character of her works is characterized by diversity – it can take the form of an object, installation, video, performance, or painting. An important link in Martina Chudá’s work is the multi-layered meaning, which the author expresses through the symbolism of materials with a touch of humor and irony. She perceives art as a means of communication with the potential to increase people’s sensitivity to current social issues. Her work is based on the emotions that certain events, questions, or problems are evoking in her. Through emotions, she then approaches specific topics – she reflects, explores, seeks answers, although she leaves the final works open to different interpretations. Although she works on intimate and personal topics, Martina Chudá always refers to societal phenomena and universal ideas, which she polemically re-evaluates and looks for ways to stimulate critical thinking and discussion for the viewers themselves. 

Martina Chudá has been dealing with intimacy, sexuality, or corporality in a social context since her studies. The theoretical basis for her work is provided by feminist theories and, above all, critiques of gender stereotypes and traditional gender roles. The reflection of these topics is often rooted in the Slovak environment and is associated with a critical reflection on one’s own cultural identity. Martina Chudá examines the mentioned topics through material, especially textiles and related techniques, which were traditionally used by women. At the same time, she does not limit textile to its useful function, but acknowledges its symbolic potential, social dimension, and social character. She perceives it as a bearer of meaning and a formal means and therefore works with it as a connecting element between the content and visual side of the work.

This approach was already evident in Martina’s early works, for example in her diploma thesis Self-Portrait1. The work is full of intimate and social overlaps, through which the artist reflects on her position in the world and reflects also on her cultural heritage. Earthy jute bags with distinctive red embroidery in two lines lie on the ground like a deformed torso. In the context of this work, the embroidery appears as the artist’s signature, just as in the past it functioned as an ownership mark, according to which the farmer could recognize his bags. However, the presence of a jute bag also has a social and historical significance in itself – women have traditionally made bags, but men filled them, lifted them, carried them, and bound them. The bagged body of the artist is filled with straw, as mattresses were once filled with, and is thus a silent symbol of intimacy, sexuality, and eroticism. Four plaster objects – penises – peek out from under the straw that comes out of the bag. In this work, both men and women are limited to sexual characteristics, and their relationship and dynamics are expressed ambivalent and vague – who has the upper hand and who must submit? The artist does not answer this question. In this work, however, she foreshadows her artistic strategy – from the very title of the work, through the chosen technique, material or visuality, she gradually accumulates layers of content in the work and creates a series of narratives, which viewers gradually decode and supplement with their own interpretations.

In the work Single Mom2 Martin Chudá processes her experience with pregnancy and a difficult experience from its unfortunate end. It is a larger installation consisting of a series of nine paintings and several textile objects that capture the graduating story of a growing belly, a changing body, and the approaching new responsibilities of parenthood. The paintings in a round frame capture the emotional journey of the artist and her partner, their fear, tenderness, and expectations. Their story is hinted at by fragments of human bodies that touch, embrace, and intertwine to meet life’s challenges, and has a rather lyrical and sensitive touch of sadness. A few years later, Martina Chudá continues this work in the exhibition project Until…Tear Us Apart3, but this time it is a dialogue with her partner and artist Petr Lančarič. Together they immerse themselves in the reflection of their own relationship and partnership in general, they think through individual aspects of coexistence, think about their gender identity and related stereotypes. They perceive social expectations, confront social norms, and mockingly comment on some widespread phenomena in today’s partnerships. At the same time, however, they build their common story, which documents, reacts, mourns, approaches, and recedes. In the end, however, doesn´t appear the expected culmination of fateful love as in the film, but the question of what holds relationship together and what can divide it. The revelation of intimate, domestic life is also present in another work, Untitled4, in which Martina Chudá presents an imaginary feast hidden under glass hatches. It consists of miniature courses created with a combination of organic kitchen waste and fine crocheted lace. They evoke a homely atmosphere, kitchen, steaming stove, Sunday lunch, but also the intimacy of partners, the darkness of the bedroom, sexuality. However, a look at bone fragments or broken eggshells also reveals something disturbing, unspoken, and secret. The physical and raw character, which is only accentuated by the fine lace, draws attention to the dark aspect of domestic life – sexism, silent endurance of suffering and the transience of beauty.

Martin Chudá further develops the issue of demands for physical beauty, meeting standards and fulfilling unattainable ideals of attraction in her performance called Urgency5, which takes place in a sterile, anonymous environment reminiscent of a butcher’s shop, operating room, or autopsy room. The artist returns to the issue of seriality and consumption, which she indicated in her diploma thesis Self-Portrait. Through this theme, she reflects how today’s society emphasizes perfection and the standard of physical beauty. She examines how deviations and differences in society are suppressed and stigmatized. At the same time, she takes on a sexless form to undermine the presumption that this social pressure applies exclusively to women. During the performance, Martina grinds and divides the meat, measure it according to her own weight, into prepared stockings. The personalized measurement and dosing, the regular and flawless rhythm, the absence of any emotion, seems as if the artist herself has become a machine that meets certain standards. 

In the following work, Camouflage6, Martina Chudá further develops this idea and continues to explore current power structures. As part of the installation, the artist filled the exhibition space with a number of floating doves. They are made of camouflage fabric and their appearance resembles patrolling military aircraft ready to attack. This view is a bit confusing and disturbing – doves are still a traditional symbol of peace and hope. We are confronted with two contradictory realities, and it is impossible to determine which one is true; what is really camouflage and what is hidden under it. As in the work Urgency, in this case Martin Chudá points out the influence and possible control of man. Disinformation, fear, and uncertainty are key tools of manipulation, and in reflecting this reality, Martina Chudá once again moves between the critical use of material, its visuality and social context, with an overlap to the ambiguity of language. She also follows up on this artistic strategy in a work called Slávobrána7, The arched triumphal gate undoubtedly has a festive but also menacing touch. It is made of twisted razor wire and thus easily prevents a possible transition in a symbolic and real, physical way. But not only does the gate deceive its body a bit, but it is also the wire itself, which, when examined in detail, actually consists of small, and sharp, doves. Martina Chudá thus points out that even the metaphor of peace in the form of a dove needs to be approached critically, despite its noble intention. Its use and significance have repeatedly bent with changing ideologies and state regimes. Martina Chudá follows a similar intention in her work The Torch of Freedom8, in which she appropriates a canonical work of Slovak art history by the artist Ján Mudroch called Partisan Woman on Guard under Rozsutec Hill (Partizánka na stráži pod Rozsutcom). She stylizes herself as a partisan, although weapon, she holds a pack of Partyzánka (Partisan woman) cigarettes, which was symbolically launched on May 1, 1950. The image of the smoking woman became a symbol of female emancipation in the 20th century, and in the United States the phenomenon became known as the “torches of freedom,” when in fact the move was primarily marketing. Martina follows a similar shift in meaning in the very theme of the image itself – partisanship and the struggle for freedom, which became one of the tools of propaganda during the former regime. These shifts work with popular or socially strong and current images, but at the same time they subtly adapt them to their own intentions. Martina Chudá reflects this phenomenon not only in the historical context, but by layering meanings and references to past events, which are still relevant today, she updates this work and responds with it mainly to the current social situation.

Martina Chudá is an artist who builds stories in her works. She weaves fine fibers of meaning into the final work. Martina’s work always extends into a broader context and thus not only represents a set of individual works but engages in a complex network of social discourses and controversies and thus does not end with the physical boundaries of her work. Zooming in and out gives us different forms of reading and perceiving contexts, we can look at it as a big picture or explore detailed nuances, both perspectives are important. And so, it is in the works of Martina Chudá.

The text was written in collaboration with Viktória Beličáková (2020).

Viktória Beličáková was born in 1994. In 2013 – 2019 she studied art history at the Faculty of Arts at the Charles University in Prague. She completed internships at the Prague City Gallery, Regional Gallery in Liberec, at the Ludwig Museum and Trafó House of Contemporary Arts in Budapest, and at the U10 Gallery of Contemporary Art in Belgrade, Serbia. In the organization tranzit.cz she worked as a production manager and main coordinator of the first year of the biennial In the matter of art 2020 in Prague. She is currently a doctoral student at the Institute of Art History of Charles University. She is engaged in independent research, writing and cultural work. Thematically, she focuses mainly on feminism, social, participatory and community art. She addresses issues of personal and collective identity, migration and origin, geography, space and narrativity in the context of Eastern Europe. She is interested in everything that is difficult to define and is on the border. She critically re-evaluates the basics of the field of art history, especially seen from marginalized perspectives with regard to her own subjectivity.
1Image: Martina Chudá, Self-portrait, 2014, installation, embroidery, jute bags, straw, plaster. The work was presented as a diploma thesis under the supervision of Karin Patúcová-Lunterová at the Department of Art Education, Faculty of Education, Comenius University in Bratislava. Courtesy of the artist.
2Image: Martina Chudá, Single Mom, 2016, series of paintings and objects, “As If She Wasn't” exhibition (with Zuzana Kužmová)curated by Karin Patúcová-Lunterová and Timotej Blažek, Tvorivô Gallery, Bratislava. Courtesy of the artist.
3Image: Martina Chudá, “Until…. Tear Us Apart” exhibition curated by Peter Molari, 2018, Youth´s Gallery, Nitra Gallery. Courtesy of the artist.
4Image: Martina Chudá, Untitled, 2015, installation, combined technique, “I will not tell” exhibition with Zuzana Kužmová curated by Karin Patúcová-Lunterová, Tvorivô Gallery, Bratislava. Courtesy of the artist.
5Image: Martina Chudá,Urgency, 2018, performance, see: https://youtu.be/ROc8KXRYXhE. Courtesy of the artist.

During the duration of performance 99 objects were made (1 object = approx. 0.582 kg). The meat was subsequently donated to an animal shelter in Trnava.
6Image: Martina Chudá, Camouflage, 2016, object installation, “Camouflage” exhibition curated by Peter Molari, Výklad Gallery, Trnava. Courtesy of the artist.
7Image: Martina Chudá, Slavobrána, 2019 object, “Faces of Freedom” exhibition curated by Omar Mirza, Nitra Gallery. The object was then placed in front of the Andrej Bagar Theater as part of the Divadelná Nitra event and finally the object was installed at the Nádvorie in Trnava on the occasion of the Velvet Revolution celebrations. Courtesy of the artist.
8Image: Martina Chudá, The Torch of Freedom, 2020, a self-portrait, a variation on the original work of Ján Mudroch. Photographic collaboration with Peter Lančarič. Courtesy of the artist.

– sa narodila v roku 1990. Venuje sa vizuálnemu umeniu v rozličných formách, od objektov cez inštalácie až po performance a video, ojedinele maľbu. V rámci svojej kontinuálnej tvorby sa zaoberá otázkami intimity, feminizmom a angažovanou spoločenskou kritikou. Citlivo narába so symbolikou materiálov, metaforami a viacznačnosťou. Vyštudovala animáciu a pedagogiku výtvarného umenia. Od roku 2015 je členkou Slovenskej výtvarnej únie v rámci Združenia textilných výtvarníkov TXT. Vystavovala na viacerých medzinárodných skupinových výstavách (Textile Art of Today2015 a 2018 / SK, CZ, PL,HU; Medzinárodná súťažná prehliadka textilnej miniatúry 2015 a 2017 / SK, CZ; PODOBY SLOBODY / Nitrianská galéria – kurátor Omar Mirza). Od roku 2018 je súčasťou organizačného tímu alternatívnej Galérie Výklad na pešej zóne v Trnave, v ktorej v auguste 2016 realizovala autorskú výstavu Kamufláž. V roku 2018 sa v Nitrianskej galérii spolu s partnerom Petrom Lančaričom prezentovali na autorskej výstave „Kým nás … nerozdelí“. V tom istom roku získala so svojou performance URGENCY ocenenie Danubiany na medzinárodnej výstave Textile Art of Today. V roku 2021 získala ocenenie GRAND PRIX na Bienále voľného výtvarného umenia v Galérii Umelka. Aktuálne žije a tvorí v Trnave.

/martinachuda.com/

Martina Chudá je vizuálna umelkyňa a výtvarná pedagogička. Základným východiskom jej tvorby je konceptuálny prístup a dôraz na obsah, podľa ktorého následne volí umeleckú techniku a médium. Charakter jej prác sa vyznačuje rôznorodosťou – môže mať podobu objektu, inštalácie, videa, performance či maľby. Dôležitým spojivom v tvorbe Martiny Chudej je mnohovrstevnatosť významov, ktorú autorka vyjadruje prostredníctvom symboliky materiálov s nádychom humoru a irónie. K umeniu pristupuje ako k prostriedku komunikácie s potenciálom zvýšiť citlivosť a vnímavosť ľudí k aktuálnym spoločenským otázkam. Sama vo svojej tvorbe vychádza z emócií, ktoré v nej vyvolávajú určité udalosti, otázky či problémy. Skrze emócie následne pristupuje ku konkrétnym témam – reflektuje, skúma, hľadá odpovede, hoci výsledné diela ponecháva otvorené rôznym interpretáciám. I keď pracuje na intímnych a osobných témach, Martina Chudá sa vždy odkazuje na celospoločenské fenomény a univerzálne idey, ktoré polemicky prehodnocuje a hľadá možnosti, ako podnietiť ku kritickému uvažovaniu a diskusii aj samotných divákov.  

Martina Chudá sa už od svojich štúdií zaoberá intimitou, sexualitou či telesnosťou v sociálnom a spoločenskom kontexte. Teoretický základ pre jej práce poskytujú feministické teórie a predovšetkým kritika rodových stereotypov a tradičných genderových rolí. Reflexia týchto tém je často ukotvená v slovenskom prostredí a spája sa s kritickou úvahou o vlastnej kultúrnej identite. Martina Chudá skúma spomínané námety cez materiál, predovšetkým textil a s ním späté techniky, ktoré tradične zvykli vykonávať ženy. Textil pritom neobmedzuje na jeho úžitkovú funkciu, ale priznáva mu jeho symbolický potenciál, sociálny rozmer a spoločenský charakter. Vníma ho ako nositeľa významu i formálny prostriedok a preto s ním pracuje ako so spájajúcim prvkom medzi obsahovou a vizuálnou stránkou diela.

Tento prístup sa prejavil už v ranej Martininej tvorbe, napríklad v jej diplomovej práci s názvom Autoportrét1. V spomínanom diele nejde napriek jeho názvu o zvyčajnú snahu zachytiť samého seba. Práca je plná intímnych aj sociálnych presahov, prostredníctvom ktorých umelkyňa premýšľa nad svojou pozíciou vo svete a reflektuje svoje kultúrne dedičstvo. Jutové vrece zemitej farby s výraznou červenou výšivkou v dvoch líniách leží na zemi ako deformované torzo. V kontexte tohto diela výšivka figuruje ako podpis umelkyne, podobne ako v minulosti fungovala ako vlastnícky znak, podľa ktorého mohol sedliak rozoznať svoje vrece. Prítomnosť jutového vreca má však i sama o sebe sociálny a historický význam – ženy vrecia tradične vyrábali, ale muži ich napĺňali, dvíhali, prenášali a zväzovali. Vrecové telo umelkyne je naplnené slamou, ako ňou boli kedysi naplnené matrace, a je tak tichým symbolom intimity, sexuality a erotiky. Spod slamy, ktorá z vreca vylieza, vykúkajú štyri sádrové objekty – penisy. Muž aj žena sú v tejto práci obmedzení na pohlavné znaky, pričom ich vzájomný vzťah a dynamika sú vyjadrené ambivalentne a nejasne – kto má navrch a kto sa musí podriadiť? Na túto otázku umelkyňa definitívne neodpovedá. V tomto diele však predznačuje svoju umeleckú stratégiu – od samotného názvu práce, cez zvolenú techniku, materiál či vizualitu postupne hromadí v diele vrstvy obsahov a vytvára tak sériu naratívov, ktoré diváci postupne dekódujú a zároveň dopĺňajú vlastnými interpretáciami. 

V práci Prespanka2 Martina Chudá spracováva svoju skúsenosť s tehotenstvom a ťažký zážitok z jeho nešťastného konca. Ide o väčšiu inštaláciu pozostávajúcu zo série deviatich obrazov a niekoľkých textilných objektov, ktoré zachytávajú gradujúci príbeh rastúceho bruška, meniaceho sa tela a blížiacej sa novej zodpovednosti rodičovstva. Obrazy v kruhovom ráme zachytávajú emotívnu cestu umelkyne a jej partnera, ich strach, nehu a očakávanie. Ich príbeh je naznačený fragmentmi ľudských tiel, ktoré sa dotýkajú, objímajú a prepletajú v ústrety životným výzvam, a má skôr lyrický a citlivý nádych smútku. O niekoľko rokov neskôr Martina Chudá nadväzuje na toto dielo vo výstavnom projekte Kým nás…nerozdelí3, no tentokrát ide o dialóg s jej partnerom a umelcom Petrom Lančaričom. Spoločne sa ponárajú do reflexie vlastného vzťahu i partnerstva obecne, na svojej myšlienkovej ceste prechádzajú jednotlivými aspektmi spolužitia, premýšľajú nad svojou rodovou identitou a súvisiacimi stereotypmi. Vnímajú spoločenské očakávania, konfrontujú sa so sociálnymi normami, posmešne komentujú niektoré rozšírené fenomény v dnešných partnerstvách. Zároveň však budujú svoj spoločný príbeh, ktorý dokumentuje, reaguje, trúchli, približuje sa a vzďaľuje. Nakoniec však nepríde očakávané vyvrcholenie osudovej lásky ako vo filme, ale otázka, čo vzťah drží pohromade a čo ho môže rozdeliť. Poodhalenie intímneho, domáceho života pritom zaznieva aj v ďalšom diele Bez názvu4, v ktorom Martina Chudá predstavuje imaginárnu hostinu ukrytú pod sklenými poklopmi. Pozostáva z miniatúrnych chodov, ktoré vznikli kombináciou organického kuchynského odpadu a delikátnej háčkovanej čipky. Evokujú domácu atmosféru, kuchyňu, pariaci sporák, nedeľný obed, ale i intimitu partnerov, prítmie spálne, sexualitu. Pohľad na fragmenty kostí či rozbité vaječné škrupinky však odhaľuje aj niečo znepokojivé, nevypovedané a tajené. Telesný a surový charakter, ktorý jemná čipka len zvýrazňuje, upozorňuje na temný aspekt domáceho života – sexizmus, tiché znášanie utrpenia i pominuteľnosť krásy. 

Problematiku nárokov na fyzickú krásu, spĺňanie noriem a napĺňanie nedostihnuteľných ideálov príťažlivosti Martina Chudá ďalej rozvíja vo svojej performance s názvom Urgency5, ktorá sa odohráva v sterilnom, anonymnom prostredí pripomínajúcom mäsiarstvo, operačnú sálu či pitevňu. Umelkyňa sa opätovne vracia k problematike sériovosti a konzumu, ktorú naznačila už vo svojej diplomovej práci Autoportrét. Prostredníctvom tohto námetu reflektuje to, ako súčasná spoločnosť kladie dôraz na dokonalosť a štandard fyzickej krásy. Skúma, ako sú odchýlky a odlišnosť v spoločnosti potlačované a stigmatizované. Sama pritom na seba berie bezpohlavnú podobu, aby narušila predpoklad, že tento spoločenský tlak sa týka výlučne žien. Počas performance Martina melie a rozdeľuje mäso, vymerané podľa jej vlastnej váhy, do pripravených pančúch. Odosobnené meranie a dávkovanie, pravidelný a bezchybný rytmus, neprítomnosť akejkoľvek emócie, pôsobí akoby sa i samotná umelkyňa stala strojom, naplňujúcim určité štandardy. 

V nasledujúcom diele Kamufláž6, Martina Chudá ďalej rozvíja túto myšlienku a pokračuje v skúmaní súčasných mocenských štruktúr. V rámci inštalácie umelkyňa zaplnila výstavný priestor množstvom vznášajúcich sa holubíc. Sú vyrobené z maskáčovej látky a svojím vzhľadom pripomínajú hliadkujúce vojenské lietadlá pripravené zaútočiť. Tento pohľad je tak trochu mätúci a znepokojujúci – holubice sú predsa tradičným symbolom mieru a nádeje. Sme konfrontovaní s dvoma protirečivými realitami a je nemožné zistiť, ktorá z nich je pravdivá; čo je skutočne kamufláž a čo sa pod ňou skrýva. Podobne ako u diela Urgency, i v tomto prípade Martina Chudá poukazuje na ovplyvniteľnosť a možnú kontrolu človeka. Dezinformácie, strach a neistota sú kľúčovými nástrojmi manipulácie a Martina Chudá sa pri reflektovaní tejto reality znovu pohybuje medzi kritickým použitím materiálu, jeho vizuality a spoločenského kontextu, s presahom k dvojzmyselnosti jazyka. Na túto umeleckú stratégiu taktiež nadväzuje v práci s názvom Slávobrána7. Klenutá víťažná brána má nepochybne slávnostný, ale i hrozivý nádych. Je totiž vytvorená zo zatočeného žiletkového drôtu a tak poľahky zamedzí prípadný prechod v symbolickej aj reálnej, fyzickej rovine. No nielen brána tak trochu klame svojím telom, je to i samotný ostatný drôt, ktorý pri podrobnom preskúmaní v skutočnosti pozostáva z drobných, a ostrých, holubičiek. Martina Chudá tak upozorňuje, že i k metafore mieru v podobe holubice je potrebné, aj napriek jej šľachetnému zámeru, pristupovať kriticky. Jej použitie a význam sa totiž opakovane ohýbal s meniacimi sa ideológiami a štátnymi režimami. Podobný zámer Martina Chudá sleduje aj vo svojom diele Pochodeň slobody8, v ktorom apropriuje kanonické dielo slovenských dejín umenia od umelca Jána Mudrocha s názvom Partizánka na stráži pod Rozsutcom. Sama sa štylizuje do role partizánky, hoci miesto nastraženej zbrane drží v ruke balíčiek cigariet značky Partyzánka, ktorá sa dostala na trh symbolicky prvého mája v roku 1950. Obraz fajčiacej ženy sa v 20. storočí stal symbolom ženskej emancipácie a v Spojených štátoch sa tomuto fenoménu začalo hovoriť „pochodne slobody“, hoci v skutočnosti mal tento ťah predovšetkým marketingový charakter. Podobný významový posun Martina paralelne sleduje aj u samotného námetu obrazu – partizánstva a boja za slobodu, ktorý sa stal v období bývalého režimu jedným z nástrojov propagandy. Tieto posuny pracujú s populárnymi, alebo spoločensky silnými a aktuálnymi obrazmi, no zároveň ich nenápadne prispôsobujú vlastným zámerom. Martina Chudá reflektuje tento fenomén nielen v historickom kontexte, ale vrstvením významov a referenciami na minulé udalosti, ktoré majú relevantnosť i dnes, toto dielo aktualizuje a reaguje ním predovšetkým na súčasnú spoločenskú situáciu. 

Martina Chudá je umelkyňa, ktorá vo svojich dielach buduje príbehy. Splieta jemné vlákna významu, ktoré postupne utká do výsledného diela. Martinina tvorba vždy presahuje do širšieho kontextu a tak nepredstavuje len súbor individuálnych diel, ale zapája sa do komplexnej siete spoločenských diskurzov a polemík a nekončí tak s fyzickými hranicami svoje práce. Priblíženie a vzdialenie sa nám poskytuje rôzne formy čítania a vnímania súvislostí, môžeme sa na to pozrieť ako na veľký obraz alebo skúmať detailné nuansy, obe perspektívy sú dôležité. A tak je to aj v dielach Martiny Chudej. 

Text bol napísaný v spolupráci s Viktóriou Beličákovou (2020).

Viktória Beličáková sa narodila v roku 1994. Vyštudovala dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2013-2019). Absolvovala stáže v GHMP v Prahe, OGL v Liberci, v budapeštianskych inštitúciách Ludwig Museum a Trafó House of Contemporary Arts, a v galérii súčasného umenia U10 v Belehrade v Srbsku.V organizácii tranzit.cz pôsobila ako produkčná a hlavná koordinátorka prvého ročníku bienále Ve věci umění 2020 v Prahe. V súčasnej dobe je doktorandkou na Ústave dejín umenia Univerzity Karlovej. Venuje sa nezávislému výskumu, písaniu a kultúrnej práci. Tematicky sa zameriava predovšetkým na feminizmus, sociálne, participatívne a komunitné umenie. Adresuje otázky osobnej a kolektívnej identity, migrácie a pôvodu, geografie, priestoru a narativity v kontexte východnej Európy. Zaujíma sa o všetko, čo je ťažko definovateľné a nachádza sa na pomedzí. Kriticky prehodnocuje základy odboru dejín umenia a to najmä z marginalizovaných perspektív s ohľadom na vlastnú subjektivitu.
1Obrázok: Martina Chudá, Autoportrét, 2014, inštalácia, výšivka, jutové vrece, slama, sadra. Práca bola prezentovaná ako diplomová práca pod vedením školiteľky Karin Patúcovej-Lunterovej na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. S láskavým dovolením umelkyne.
2Obrázok: Martina Chudá, Prespanka, 2016, séria malieb a objektov. Výstava “Ako keby nebula” so Zuzanou Kužmovou, kurátori Karin Patúcová-Lunterová a Timotej Blažek, Galéria Tvorivô, Bratislava. S láskavým dovolením umelkyne.
3Obrázok: Martina Chudá, výstava “Kým nás….nerozdelí”, 2018, kurátor Peter Molari, Galéria mladých, Nitrianska galéria. S láskavým dovolením umelkyne.
4Obrázok: Martina Chudá, Bez názvu, 2015, inštalácia, kombinovaná technika, výstava “Nepoviem” so Zuzanou Kužmovou, kurátorka Karin Patúcová-Lunterová, Galéria Tvorivô, Bratislava. S láskavým dovolením umelkyne.
5Obrázok: Martina Chudá, Urgency, 2018, performance. Počas celkového trvania bolo zhotovených 99 objektov (1 objekt = cca 0, 582 kg). Mäso bolo následne darované do útulku v Trnave. Záznam performance je dostupný na odkaze: https://youtu.be/ROc8KXRYXhE. S láskavým dovolením umelkyne.
6Obrázok: Martina Chudá, Kamufláž, 2016, objektová inštalácia,  výstava “Kamufláž”, kurátor Peter Molari, Galéria Výklad, Trnava. S láskavým dovolením umelkyne.
7Obrázok: Martina Chudá, Slavobrána, 2019, object, výstava “Podoby slobody”, kurátor Omar Mirza, Nitrianska galéria. Objek bol následne umiestnený pred Divadlom Andreja Bagara v rámci akcie Divadelná Nitra a nakoniec bol objekt inštalovaný na Nádvorí v trnave pri príležitosti osláv Nežnej revolúcie. S láskavým dovolením umelkyne.
8Obrázok: Martina Chudá, Pochodeň slobody, 2020, autoportrét a variácia na pôvodné dielo Jána Mudrocha. Fotografická spolupráca s Petrom Lančaričom. S láskavým dovolením umelkyne.