Emília Rigová
– born in 1980, Trnava – is a visual artist working primarily with the object in the context of installation, performance, and site-specific interventions. She is using the possibilities of the 2D image, as computer graphics with its initialing points in classical painting. The content of her work is an exploration of the intersubjectivity of emotional experience, modified by the specifics of the socio-cultural environment. Her central subjects are the cultural and social stereotypes, the alter ego, the Roma identity, and the psychology of the individual. Emília Rigová studied in the Department of Sculptureat the Academy of Arts in Banská Bystrica, where she was awarded a PhD for her work Sculpture as Metalepsy in the Digital Age in 2011. Her range of activities includes exhibitions, curatorship, education and publishing. She teaches art courses in the fields of sculpture, multimedia, and intermedia in the Department of Fine Arts at the Faculty of Education in Matej Bel University in Banská Bystrica, where she lives and works. She exhibits her work in Slovakia and also, intensively, abroad. Of her solo exhibitions we may mention Čohani z Koni Ajlend (2020) in Bratislava’s Kunsthalle or Icons of the Periphery (2019) Gandy Gallery; Lost Forest (2018) in Berlin‘s ERIAC (The European Roma Institute for Arts and Culture);Lost Identity (2018) in MQ21 in Vienna, or Revive/Purano Hanogos (2020) in Artvist Lab , Prague etc.. Group projects where she has exhibited include FUTUROMA (2019) at Biennale in Venice (curator Daniel Baker). With Petra Hanáková she was co-curator in the Central Slovakian Gallery in Banská Bystrica for Keres Kultura! / We’re Making Culture! (2019 – 2020). In 2018 shewon the Oskár Čepan Award.
For quite a long time, I have been dealing in my work with the topic of cultural and social stereotypes and politics of the body. My art projects are based on social research and analyses and express their ideas in visual language. The starting point of every project is an identification of a problem or adverse situation of a minority (be it ethnic, racial or gender/sexual minority). I am interested particularly in minorities who have been systematically eradicated from the hegemonic historical discourses, collective memory and visions of common future (which concerns foremost of Roma worldwide). My visual commentary or statement oftentimes draws on contextual interpretation of the art of western culture and its canonical representations embedded in their specific historical contexts. I regard a substantial part of my work as engaged art. The last five years, my work deals with the topic of internal and external construction of Romani identity and the appropriation of the Romani body in the long history of European culture. I deconstruct stereotypical representations used by the majority society. I engage in a dialogue with a viewer on the topic of perception and construction of the Romani identity and challenge his ingrained judgements and views mostly based on their superficial contact with Roma or schematic representations in mainstream culture. Many of my projects addressed the inner tension between the performance of identity in the in-group and out-group setting. The vantage point of my work is an object which I use in (video)installations, performance, or graphics12. I approach it as a multi-layered medium which allows the viewer to read into his/her own ideas and whose perception varies based on the changing context. I push the viewer to re-evaluate their own narratives on a given subject3.
In 2012, I created and have worked since with my alter ego character called Bári Raklóri. In the family, I was called Bári which stands for “big”. The other component of the alter ego name is a designation for a non-Romani girl/daughter of non-Romani parents. Raklóri /raklo, rakli/was used in the family when my parents wanted to express their satisfaction over the neat outlook of their dressed up and chichi children. On such occasions, they used to say to their children: “You are beautiful as a raklóri/raklóro (non-Romani girl/boy).” In my family, the relation of Roma and non-Roma has always been seen and lived as symbiosis, rather than hostility. The name thus conveys this message and symbolizes it by combining a traditional Romani nickname with a designation for a non-Romani person. Bári Raklóri is thus an epitome of the symbiosis, mutual influence between the Roma and non-Roma and of the synergy which she achieves by drawing on both worlds. The cycle is an act of re-clamation of the Romani body appropriated by non-Roma actors4.
Ultimately, it is the reader who gives the actual meaning to a given text and, hopefully, succeeds in the detection of rather implicit, or sometimes even apparent allusions to the everyday reality—too often disregarded—of our mutual social distance. My art can be considered to be this sort of Barthes’s text, too. Just as we can unravel an art piece layer by layer, we can set off on a journey to discover the identity of each and every one of us. I am Emília, I am Bári, I am a woman, I am a Romani, I am a Slovak, I am a European and I am even more. All these aspects of my identity extend with their markings into my work. Our world is not one-dimensional—it has multiple dimensions just like every one of us. Black and white together would only create gray. The successful interpretation of an artwork, even if brief, challenges the preconceived ideas of the one-dimensionality of the world. Its mission is to confront those ideas about the world that tend to claim their incontestable truth and universal validity. In the quest for authenticity, I draw on my own personal experience when creating my artworks. I process the experience visually, deconstruct it, then reconstruct and recreate it again. Eventually, my own creation methods become the engines of my own transformation. I am my own life project–deconstructed and reconstructed again in the never-ending cycle. Artists create something artificial through their work. Something that can, however, subsequently become even more real than the actual reality. Art is like a myth–neither truthful nor deceitful–and its perception and interpretation depends only on our perspective5.
The text was written in collaboration with Denisa Tomkova (2020).
1Image: Emília Rigová, Vomite, ergo sum, video '45. Courtesy of the artist.2Image: Emília Rigová, oltaRIG, 2020, variable dimensions and techniques. Courtesy of the artist.
3Image: Emília Rigová, 2018, Bulletproof Culture, colour photography. Courtesy of the artist.
4Image: Emília Rigová, Lady L., 2020, oil on canvas, 200 × 120 cm. Courtesy of the artist.
5Image: Emília Rigová, Profil of The Artist, 2017, colour photography. Courtesy of the artist.
– sa narodila v roku 1980 v Trnave. Je to vizuálna umelkyňa, ktorá pracuje predovšetkým s objektom v kontexte inštalácie, performance a site-specific intervencií. Využíva možnosti 2D obrazu ako počítačovej grafiky s počiatočnými bodmi v klasickej maľbe. Obsahom jej práce je skúmanie intersubjektivity emocionálneho zážitku, modifikovaného špecifikami sociokultúrneho prostredia. Jej ústrednými témami sú kultúrne a sociálne stereotypy, alter ego, rómska identita a psychológia jednotlivca. Študovala na Katedre sochárstva Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde v roku 2011 získala titul PhD. za prácu Sochárstvo ako metalepsia v digitálnom veku. Medzi jej aktivity patria výstavy, kurátorstvo, vzdelávanie a publikovanie. Vyučuje sochárstvo, multimédiá a intermédiá na Katedre výtvarných umení na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde žije a tvorí. Svoje práce vystavuje na Slovensku a intenzívne aj v zahraničí. Z jej samostatných výstav môžeme spomenúť napríklad Čohani z Koni Ajlend (2020) v bratislavskej Kunsthalle alebo Icons of the Periphery (2019) Gandy Gallery; Lost Forest (2018) v berlínskom ERIAC (Európsky rómsky inštitút pre umenie a kultúru); Lost Identity (2018) v MQ21 vo Viedni alebo Revive / Purano Hanogos (2020) v Artvist Lab, Praha atď. Medzi Skupinové výstavy, ktorých sa zúčastnila patrí FUTUROMA (2019) na bienále v Benátkach (kurátor Daniel Baker). S Petrou Hanákovou bola spolu-kurátorkou výstavy Keres Kultura! / Robíme kultúru! (2019 – 2020) v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici. V roku 2018 získala Cenu Oskára Čepana.
Pomerne dlho sa vo svojej práci venujem téme kultúrnych a sociálnych stereotypov a politike tela. Moje umelecké projekty sú založené na sociálnych výskumoch a analýzach a vyjadrujú moje myšlienky prostredníctvom vizuálneho jazyka. Východiskovým bodom každého projektu je identifikácia problému alebo nepriaznivej situácie menšiny (či už etnickej, rasovej alebo rodovej / sexuálnej menšiny). Zaujímam sa hlavne o menšiny, ktoré boli systematicky vyčleňované z hegemonických historických diskurzov, kolektívnej pamäte a vízií spoločnej budúcnosti (ktorá sa týka predovšetkým Rómov na celom svete). Môj vizuálny komentár alebo vyjadrenie často vychádza z kontextovej interpretácie umenia západnej kultúry a jej kánonických zobrazení zakotvených v ich konkrétnych historických kontextoch. Podstatnú časť svojej práce považujem za angažované umenie. Za posledných päť rokov sa moja práca venuje téme vnútornej a vonkajšej konštrukcie rómskej identity a apropriácie rómskeho tela v dlhej histórii európskej kultúry. Dekonštruujem stereotypné zobrazenia, ktoré používa väčšinová spoločnosť. Zapájam sa do dialógu s divákom na tému vnímania a konštrukcie rómskej identity a spochybňujem jeho zakorenené úsudky a názory väčšinou založené na ich povrchnom kontakte s Rómami alebo na schematických znázorneniach v mainstreamovej kultúre. Mnoho mojich projektov sa zaoberalo vnútorným napätím medzi výkonom identity vo vnútri skupiny a mimo nej. Výhodou mojej práce je objekt, ktorý používam pri (video) inštaláciách, performance alebo grafike12. Pristupujem k nemu ako k viacvrstevnému médiu, ktoré v ňom umožňuje divákovi čítať svoje vlastné predstavy a ktorého vnímanie sa líši v závislosti od meniaceho sa kontextu. Tlačím na diváka, aby prehodnotil svoje vlastné naratívy k danej téme3.
V roku 2012 som vytvorila a odvtedy pracujem s mojou alter ego postavou Bári Raklóri. V rodine ma volali Bári, čo znamená „veľký“. Druhou časťou mena je označenie pre nerómske dievča / dcéru nerómskych rodičov. Raklóri / raklo, rakli / sa používalo v mojej rodine, keď rodičia chceli prejaviť spokojnosť nad úhľadným vzhľadom svojich vyobliekaných detí. Pri takýchto príležitostiach hovorili svojim deťom: „Si krásna ako raklóri / raklóro (nerómske dievča / chlapec).“ V mojej rodine bol vzťah Rómov a Nerómov vždy vnímaný skôr ako symbiotický než nepriateľský. Meno tak vyjadruje túto odkaz a symbolizuje ho kombináciou tradičnej rómskej prezývky s označením pre nerómsku osobu. Bári Raklóri je teda stelesnením symbiózy, vzájomného vplyvu medzi Rómami a Nerómami a synergie, ktorú dosahuje čerpaním z oboch svetov. Cyklus je aktom re-kultivácie rómskeho tela, ktoré si privlastňujú nerómski aktéri4.
V konečnom dôsledku je to čitateľ, kto dáva danému textu skutočný význam a, dúfajme, že sa mu podarí odhaliť skôr implicitné alebo niekedy dokonca zjavné narážky na každodennú realitu našej vzájomnej sociálnej vzdialenosti. Aj moje umenie možno považovať za tento druh Barthesovho textu. Rovnako ako dokážeme rozložiť umelecké dielo vrstvu po vrstve, môžeme sa vydať na cestu za objavom identity každého jedného z nás. Som Emília, som Bári, som žena, som Rómka, som Slovenka, som Európanka a ešte viac. Všetky tieto aspekty mojej identity presahujú do mojej práce. Náš svet nie je jednorozmerný – má viac dimenzií, ako každý z nás. Čierna a biela spolu by vytvorili iba sivú farbu. Úspešná interpretácia umeleckého diela, hoci aj krátka, spochybňuje predpojaté predstavy o jednorozmernosti sveta. Jej poslaním je konfrontovať tie predstavy o svete, ktoré majú tendenciu tvrdiť, že sú nespochybniteľnou pravdou a majú univerzálnu platnosť. Pri hľadaní autenticity pri vytváraní svojich umeleckých diel vychádzam z vlastných osobných skúseností. Zážitok vizuálne spracujem, dekonštruujem, potom znovu skonštruujem a znovu-vytvorím. Nakoniec sa moje metódy tvorby stanú motormi mojej vlastnej transformácie. Som svoj vlastný životný projekt – dekonštruovaný a znovu skonštruovaný v nekonečnom cykle. Umelci vytvárajú svojou prácou niečo umelé. Niečo, čo sa však môže následne stať ešte skutočnejším ako skutočná realita. Umenie je ako mýtus – ani pravdivé, ani klamné – a jeho vnímanie a interpretácia závisí iba od našej perspektívy5.
Text bol napísaný v spolupráci s Denisou Tomkovou (2020).
1Obrázok: Emília Rigová, Vomite, ergo sum!, video, 45’. S láskavým dovolením umelkyne.
