Andrea Kalinová
– born in 1980. She graduated with an MA degree from the Studio of Fine-Art Photography under the supervision of Milota Havránková at the Department of Photography and New Media, Academy of Fine Arts and Design in Bratislava (VŠVU) and got her PhD. at the Department of Intermedia and Multimedia VŠVU under the supervision of Anton Čierny. She initiated the Abandoned (re)creation platform. She deals with the overlap between art and activism, focused mainly on saving 20th century architecture. She dealt with this topic also in her dissertation thesis called Arts Strategies as Methods to Support and Protect Endangered Architectural Monuments. In 2018 she finished a documentary called Off Season about the Machnáč sanatorium in Trenčianske Teplice. She co-authored the Care Architecture, Off Season and C20: Guide to the Architecture of Trenčianske Teplice books. She lives and works in Bratislava.
Art has always been present in my life and I have been devoted to it since I was a child. In certain moment of my life, I preferred sports and competitive skiing, but at the age of fifteen, my parents enrolled me without any warning to the Art School again. There I discovered a darkroom. As soon as I entered, I knew that was it, and two weeks after holding the camera for the first time, I decided to study at Academy of Fine Arts and Design in Bratislava (VŠVU). I was also attracted to the study of documentary film, but at the time I wasn´t self-confident enough to sign up for it. The documentary is, however, present in my practice and the outcome of almost all my projects is film. I perceive documentary film as a more complex work than photography, but photography suits me more in a sense of its introversion. The documentary requires work in a team that I used to be afraid of, but now the main part of my work is created in the art collective Abandoned (re)creation, which and I founded together with Martin Zaiček ten years ago (2011). In collective creation, we have the opportunity to complement each other, and creating this way gives me the courage for larger and bolder projects.
Art is my identity. Sometimes I try to perceive it as a job, especially in projects where I only play the role of a photographer, even though they are always art projects and I avoid commercial contracts. The identity is formed by the projects I live and create for several years. My works are thematically linked together, it is a comprehensive ongoing process. Basically, I have been actively involved in the topic of recreation and its changes since school. It is connected with my childhood memories; I spent a lot of time in winter resorts when I competed in skiing. I am interested in how the buildings intended for recreation are changing in relation to the socio – political situation. Through the places of recreation, we can read what is happening and what happened in society, and what changes have taken place in it. For example, abandonment and dilapidation of buildings tell us a lot. These places significantly mirror the society. During a crisis, such as war, they are empty, in times of prosperity they are overcrowded. In my country, the socialist areas for recreation are abandoned and replaced by new ones, in Georgia refugees live in those buildings.
Artistic research is dominant in my work. For example, the Permanent Recreation project was created over several years. It started with an artistic residency in Tbilisi followed by long-term research, which included researching archives, visiting various places in Georgia and Abkhazia, and of course taking photos. The result was a collective exhibition focused on Georgian spa architecture and its parallels with Slovak spas. I needed to go on, so I focused on the transformation of spas into residential spaces and the question of how it is possible to live a lifetime in buildings intended for recreation. For each topic that I am interested in, there is a similar process from research, through various exhibition and publication activities, finished with a documentary film. This was also the case of another key project about the sanatorium Machnáč in Trenčianske Teplice. I can´t and I don´t want to finish this project, so I continue with an effort to save and restore the former Machnáč Spa House within the activities of the Jaromír Krejcar Society.
I was discovering abandoned spaces, such as a swimming pool hidden behind Bratislava’s multifunction centre Riverpark, already during my studies. But I distinguish my artistic activities from the trend of urban exploration because my goal is not just to discover abandoned buildings. In-depth research and mapping of spaces, which are functional but have been transformed, are inseparable from the whole process. An important part of my projects is also the study of architecture, but my work is never explicitly about its analysis. This layer of research is in the collective Abandoned (re)creation covered by the architect Martin Zaiček. As for the time frame, I am interested in the period from functionalism to late modernism.
I cannot avoid politics in my practice. It’s an important aspect of my work. I can’t keep up with political events and be apolitical. Artists can sense what is going on in society, they should have a voice and they should be heard. I already remember the year 1989 very vividly from my childhood and I think that the opportunity to experience these changes shaped me significantly. In 1998, when I could vote for the first time, and when the government of Vladimír Mečiar fell, I photographed a demonstration of our school. The company of Jaromír Krejcar is my biggest contribution so far in terms of my social role as an artist.
Although issues of feminism do not appear in my work, I began to perceive them more in contemporary art after visiting Georgia. The setting of society there requires it. To tell the truth, at that time I thought that our society is already further in these issues and that these topics are already outdated in art. I may have become more sensitive, but in recent years I have seen the growing social role of feminist art in Slovakia. Or has it got worse in our society?
Selection of artist’s works: 123456
The text was written in collaboration with Zuzana Kotíková (2020).
1Image: Andrea Kalinová, The Secret Of One Swimming Pool, 2006, mockumentary, 25'. Courtesy of the artist.2Image: Andrea Kalinová, Reconstruction of balcony, 2012, site specific intervention in Sanatorium Machnáč, Trenčianske Teplice. Courtesy of the artist.
3Image: Andrea Kalinová, Martin Zaiček, Room Nb. 106, 2014, site specific intervention in Sanatorium Machnáč, Trenčianske Teplice. Courtesy of the artist.
4Image: Andrea Kalinová, Off season, 2018, documentary movie, 35'. Courtesy of the artist.
5Image: Andrea Kalinová, Martin Zaiček, Permanent Recreation, 2018, Gallery Medium Bratislava. Courtesy of the artist.
6Image: Andrea Kalinová, Permanent Recreation, 2015, digital photography. Courtesy of the artist.
– sa narodila v roku 1980. Absolvovala magisterské štúdium v Ateliéri výtvarnej fotografie pod vedením Miloty Havránkovej na Katedre fotografie a nových médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (VŠVU) a získala titul PhD. na Katedre intermédií a multimédií VŠVU pod vedením Antona Čierneho. Iniciovala platformu Abandoned (re)creation. Zaoberá sa prelínaním umenia a aktivizmu, zameraného hlavne na záchranu architektúry 20. storočia. Tejto téme sa venovala aj vo svojej dizertačnej práci s názvom Umelecké stratégie ako metódy podpory a ochrany ohrozených architektonických pamiatok. V roku 2018 dokončila dokumentárny film s názvom Po sezóne o sanatóriu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach. Bola spoluautorkou kníh Architektúra starostlivosti, Po sezóne a C20: Guide to the Architecture of Trenčianske Teplice. Žije a pracuje v Bratislave.
Umenie bolo v mojom živote vždy prítomné a venujem sa mu od útleho detstva. V istom období som dala síce prednosť športu a závodnému lyžovaniu, ale v pätnástich rokoch ma rodičia znova a bez varovania prihlásili na výtvarnú do Ľudovej školy umenia. Tam som v jednej miestnosti objavila tmavú komoru. Hneď ako som do komory vstúpila, vedela som, že to je ono a dva týždne po tom, ako som prvý krát v rukách držala foťák som sa rozhodla, že budem študovať na VŠVU. Okrem fotografie ma lákalo aj štúdium dokumentárneho filmu, ale v tom čase som si neverila natoľko, aby som sa naňho prihlásila. Dokument je však v mojej praxi prítomný a takmer všetky projekty završujem práve filmom. Dokumentárny film vnímam ako komplexnejšie dielo než fotografiu, ale introvertnosť fotografie mi v istom zmysle viac vyhovuje. Dokument si vyžaduje fungovanie v kolektíve, ktorého som sa kedysi bála a nakoniec hlavná časť mojej tvorby vzniká v umeleckej skupine Abandoned (re)creation, ktorú sme s Martinom Zaičkom založili pred desiatimi rokmi (2011). Pri kolektívnej tvorbe sa máme možnosť dopĺňať a takýto spôsob tvorby mi aj dodáva odvahu púšťať sa do väčších a odvážnejších projektov.
Umenie je mojou identitou. Občas sa snažím vnímať ho aj ako zamestnanie, hlavne pri projektoch, v ktorých mám len úlohu fotografky, aj keď vždy ide o umelecké projekty a komerčným zákazkám sa vyhýbam. Identitu tvoria projekty, ktorými žijem a tvorím ich niekoľko rokov. Moje diela sú tematicky previazané, ide o ucelený prebiehajúci proces. V podstate už od školy sa aktívne venujem téme rekreácie a jej premenám. Mám ju spojenú so spomienkami z detstva, ktoré som v takýchto priestoroch prežila a pohybovala sa v nich veľmi často v časoch, keď som sa venovala závodnému lyžovaniu. Pri jej spracovaní ma zaujíma ako sa menia budovy určené pre rekreáciu vo vzťahu k spoločensko-politickej situácii. Skrz miesta rekreácie vieme odčítať, čo sa deje a dialo v spoločnosti a aké zmeny sa v nej udiali. Veľa nám napovie napríklad opustenosť, a to, že sa nechajú budovy schátrať. Spoločnosť sa na týchto miestach výrazne prejaví. Počas krízy, akou je napríklad vojna, sú prázdne a v obdobiach blahobytu až premrštené. U nás sú socialistické priestory pre rekreáciu opustené a nahrádzajú ich nové, v Gruzínsku v nich žijú utečenci.
Umelecký výskum je v mojej tvorbe dominantný. Napríklad projekt Permanent Recreation vznikal počas niekoľkých rokov. Na začiatku som absolvovala rezidenčný pobyt v Tbilisi a po ňom nasledoval dlhodobý výskum, ktorý zahŕňal skúmanie archívov, navštevovanie rôznych miest v Gruzínsku a Abcházku a samozrejme fotenie. Výsledkom bola kolektívna výstava zameraná na gruzínsku kúpeľnú architektúru a jej paralely so slovenskými kúpeľmi. Ja som však mala potrebu pokračovať ďalej. Zamerala som sa na transformáciu kúpeľných priestorov na rezidenčné a otázku, ako je možné prežívať celý život v priestoroch určených na rekreáciu. Pri každej téme, ktorá ma zaujme vidím podobný priebeh od výskumu, cez rôzne výstavné a publikačné aktivity, ktoré zakončím dokumentárnym filmom. Rovnako to bolo aj v prípade ďalšieho, pre mňa kľúčového, projektu o sanatóriu Machnáč. Avšak túto tému neviem a nechcem ukončiť a pokračujem v nej snahou o záchranu a obnovu bývalého Liečebného domu Machnáč v rámci aktivít Spoločnosti Jaromíra Krejcara.
Už počas vysokej školy som objavovala opustené priestory ako napríklad kúpalisko ukryté za bratislavským Riverparkom. Moje umelecké aktivity ale odlišujem od trendu urban exploringu, pretože mojim cieľom nie je len objavovať opustené budovy. K celému procesu neoddeliteľne patrí hĺbkový výskum a aj mapovanie priestorov, ktoré sú síce funkčné, ale boli pretransformované na iný účel. Dôležitou súčasťou mojich projektov je aj skúmanie architektúry, ale nikdy v nich nešlo vyslovene o jej analýzu. Túto rovinu v Abandoned (re)creation zastrešuje architekt Martin Zaiček. Čo sa týka časového rámca, zaujíma ma obdobie od funkcionalizmu po neskorú modernu.
Politike sa vo svojej praxi neviem vyhnúť. Je to dôležitý aspekt mojej práce. Nedokážem nesledovať politické dianie a byť apolitická. Umelci vedia vycítiť čo sa deje v spoločnosti, mali by mať hlas a malo by ich byť počuť. Už rok 1989 si veľmi živo pamätám z detstva a myslím si, že možnosť prežiť tieto zmeny ma výrazne formovala. V roku 1998 som bola prvovoličkou, a keď padla vláda Vladimíra Mečiara, fotila som demonštráciu našej školy. Spoločnosť Jaromíra Krejcara momentálne vnímam ako zatiaľ najväčší príspevok v zmysle mojej spoločenskej úlohy ako umelkyne.
Otázky feminizmu sa síce v mojej tvorbe neobjavujú, ale začala som ich v súčasnom umení viac vnímať po návšteve Gruzínska. Nastavenie tamojšej spoločnosti si to vyžaduje. Pravdupovediac, v tom čase som si myslela, že naša spoločnosť je v týchto otázkach už ďalej a tieto témy sú v umení už prežité. Možno som sa stala citlivejšou, ale v posledných rokoch vnímam stúpajúcu spoločenskú úlohu feministického umenia na Slovensku. Alebo sa to v našej spoločnosti zhoršilo?
Výber prác:123456
Text bol napísaný v spolupráci so Zuzanou Kotíkovou.
1Obrázok: Andrea Kalinová, Tajomstvo jedného bazéna, 2006, mockumentary movie, 25'. Zdvorilosť umelca.
