Zuzana Žabková
— born in 1987 in Košice, Slovakia. She studied dance choreography at the Academy of Music and Performing Arts in Bratislava. She graduated from the Intermedia Studies program at the Academy of Fine Arts in Bratislava and the Choreography and Performance program at the Institute for Applied Theatre Studies in Gießen. She is the co-founder of the björnsonova platform, with which she became the 2021 laureate of the Jindřich Chalupecký Award. In 2017, she became the laureate of the Oskár Čepan Award. She has participated in several artist residencies and scholarship stays, including in Vienna, New York, Salzburg and Prague. She lives and works in Prague and Frankfurt.
It is important for me to trust my intuition and respond to what is happening both within me and around me, while also having the conditions for making art properly prepared. Over time, I have learned to cultivate certain rituals, such as reading, writing, drawing, working with the body, and dancing as a way of calming myself and “letting go.” These practices inspire me to create scores and games, which I then further develop through direct dialogue with friends, other artists, or participants in a given work, workshop, or project. My studies and interactions with colleagues and friends have opened doors to experimenting with forms of scores, somatic techniques and the poetics of choreography — connecting dance and language, exploring situational dramaturgy and delving into composition.
At this moment, however, I would characterise myself as an recovering “dance addict.” During my studies in fine art, I gradually understood that working with the body required me to go deeper than conceptual approaches alone could reach. Ilona Németh’s studio at the Academy of Fine Arts in Bratislava opened doors to critical thinking, feminist discourse, and the contextualisation of art. During my studies at the Academy of Performing Arts in Bratislava, I had the opportunity to combine this knowledge with the study of dance techniques, choreographic and compositional approaches in modern and postmodern dance and music. Later, I studied post-dramatic theatre, expanded choreography, and feminist theories at the Institute for Applied Theatre Studies in Gießen. If I hadn’t studied choreography, I would probably be doing more stand-up and go-go dancing.
I remember one conversation with my classmates in Giessen about post-conceptual approaches in art, where I declared the concept dead. I consider this a turning point, a moment when I felt the urge to relax and bring more lived experience into my work. I wanted to move away from intellectual and aesthetic concepts toward a more visceral, anatomical practice—feeling the flesh and bones, discovering the magical moments that art can convey. This shift is reflected in The Melancholy of Marissa Cooper12, a collective DJ-dance body. My mentor in Bratislava, Anna Daučíková, once remarked on conceptual approaches during a thesis defence, suggesting that we should draw only with gloves on. Coincidentally, my mother would ask me, during moments of dissatisfaction with my behaviour, whether I was wearing white gloves. Despite my apparent “glove” fetish, I often feel compelled to touch situations with bare hands.
For years, I have been moving between Frankfurt and Prague. Besides my love for my partner and friends, what keeps me here are the collaborations. As a doctoral student at FaVU in Brno, I am currently focused on delving deeper into the research of the prophetic body — how it can be practised, what rituals are associated with it, and how it can be choreographed in a way that enables prophetic organisation (as described by Stefano Harvey and Fred Moten in Undercommons). I therefore approach the study of prophetic bodies as an invitation to speculate about how our bodies function if, instead of acting strategically, they orient themselves anti-strategically — that is, when they listen more to what is happening in the moment and trust their intuition.
My work has also shifted from making videos to perceiving video more as a means of the “third eye” that has become part of my work in the process. For me, video is both an everyday recording tool and a means of communication on social networks. I really enjoy this medium because it can capture something authentic, but at the same time I must admit that it sometimes carries a different “aura” compared to a live performance. I love films, editing and composing scenes. I am also fascinated by transferring this perspective into performance and creating situational scenarios. I enjoy creating interactive situations and observing how others – or even myself – react to them.
During the performance of Weak Women345 with Eva Priečková at the Kiosk festival in Žilina, I experienced a certain magical moment as a performer. In the final part of the performance, which consists of a synchronised slow-motion somatic dance—marked in the score as “fossil synchro”—we wake up in such a way that our heads, which had been bowed until that moment, gradually roll to a vertical position, and our gaze slowly meets that of the audience. When my gaze crossed my mother’s, it felt as though I had experienced our own death in a second. I felt an inversion of time, as if my mother were looking at me like a fossil, slowly coming to life after thousands of years, opening up the preserved memories of our mothers and their daughters.
In recent years, I have been constantly on the road, at various residencies, creating “on the go,” which has brought me to the edge of my strength. I have felt the criticism of this lifestyle from many sides, and I generally find performance work challenging also in terms of maintaining relationships. However, I have learned to perceive situations that exhaust me, and I try to choose and plan projects in a way that motivates me to continue creating. Feminism allows me to re-evaluate the conditions of work and exhaustion. I work in dialogue and try to perceive creation as an erotic mechanism for the production of pleasure through a critical lens. Luce Irigaray talks about how gender, or “sex” in English, is not just one thing — she speculates that it can also be other parts of the body. I enjoy collaborating with people who apply the somatic paradigm, based on the assumption that pleasure can be activated creatively. I work in a shared studio in Frankfurt, where a community of people also from outside of the art world gathers. They provide me with critical feedback when I experiment with unexplored forms of creation. In recent years, I have been involved in a role-playing game club, curating the Implantieren festival, and leading a dance studio in Prague. However, I lack a stable platform outside of temporary projects and grants. I try to embark on projects that build on my previous work and collaborations in order to create the conditions for me to continue this work – these include, for example, the collaboration with Nik Timková within the björnsonova platform, its reading clubs and performances; with René Alejandro Huari Mateus on performative projects focused on working with people with disabilities; with Eva Priečková in the context of dance creation; and the practice of dialogue about game structures with Tilman Aumüller. Intimacy and trust, which allow us to be in each other’s fragility and vulnerability, are the main motivations for collaboration for me. However, each of these collaborations required navigating a certain conflict zone and learning to manage crises.
The text was written in collaboration with Miroslava Urbanová (2024).
1Image: The Melancholy of Marissa Cooper, 2022, National Gallery Prague, Czechia. Photo: Irina Drahun. Courtesy of the artist.
2Image: The Melancholy of Marissa Cooper, 2022, National Gallery Prague, Czechia. Photo: Irina Drahun. Courtesy of the artist.
3Image: Eva Priečková, Zuzana Žabková, Weak Women, 2023. Photo: Karel Kunc. Courtesy of the artist.
4Image: Eva Priečková, Zuzana Žabková, Weak Women, 2023. Photo: Karel Kunc. Courtesy of the artist.
5Image: Eva Priečková, Zuzana Žabková, Weak Women, 2023. Photo: Karel Kunc. Courtesy of the artist.
– narodená 1987 v Košiciach, Slovensko. Študovala tanečnú choreografiu na Vysokej škole muzických umení v Bratislave. Absolvovala štúdium intermédií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a v programe Choreografia a performance na Institute for Applied Theater Studies v Giessene. Je spoluzakladateľkou platformy Björnsonova, s ktorou sa stala v 2021 laureátkou Ceny Jindřicha Chalupeckého. V roku 2017 sa stala laureátkou Ceny Oskára Čepana. Zúčastnila sa viacerých umeleckých rezidencií a štipendijných pobytov, o.i. vo Viedni, New Yorku, Salzburgu a v Prahe. Žije a pracuje v Prahe a vo Frankfurte.
Je pre mňa dôležité dôverovať svojej intuícii a vedieť reagovať na to, čo sa odohráva vo mne a okolo mňa, mať pripravené podmienky pre tvorbu. Naučila som sa pestovať si isté rituály, ako sú čítanie, písanie, kresby, práca s telom, tanec ako upokojenie a „vyšalenie“ sa, ktoré ma inšpirujú k tvorbe partitúr a hier. Tie ďalej rozvíjam buď priamo v dialógu s priateľmi, inými umelcami*umelkyňami alebo participantmi*kami daného diela, dielne alebo projektu. Moje štúdiá a stretnutia s kolegami*gyňami a priateľmi*kami mi otvorili dvere k experimentovaniu s formami partitúr, somatickými technikami a poetikou choreografovania – k prepojeniu tanca a jazyka, k situovanej dramaturgii a kompozícii.
Momentálne by som sa však charakterizovala ako abstinujúca „závisláčka na tanci.“ Počas štúdií výtvarného umenia som postupne pochopila, že k práci s telom potrebujem preniknúť hlbšie než len konceptuálnymi prístupmi. Ateliér Ilony Németh na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave mi otvoril dvere ku kritickému mysleniu, feministickému diskurzu a kontextualizácii umenia. V rámci štúdií na Vysokej škole múzických umení v Bratislave som mala možnosť prepojiť tieto skúsenosti so štúdiom tanečných techník, choreografických a kompozičných prístupov moderného a postmoderného tanca a hudby. Neskôr som na Institute for Applied Arts v Gießene študovala postdramatické divadlo, expandovanú choreografiu a feministické teórie. Ak by som nakoniec neštudovala choreografiu, asi by som robila viac stand-upu a gogo dance.
Pamätám si, ako som v jednom momente počas rozhovoru so spolužiakmi z Gießenu o postkonceptuálnych prístupoch v umení vyhlásila koncept za mŕtvy. Považujem to za zlomový moment, kedy som mala chuť uvoľniť sa a vniesť do mojej tvorby viac zažitej skúsenosti. Chcela som sa posunúť od intelektuálnych a estetických konceptov k viac patologickej, anatomickej práci – ohmatávaniu mäsa, kostí a objavovaniu magických momentov, ktoré umenie dokáže sprostredkovať, napr. v projekte The Melancholy of Marissa Cooper12, kolektívnom dj-tanečnom telese. Moja pedagogička v Bratislave Anna Daučíková raz pri obhajobách na margo konceptuálneho prístupu povedala, že kresliť by sme mali len v rukavičkách. Moja mama sa ma zas v momentoch nespokojnosti s mojím správaním pýtala, či som nenosila biele rukavičky. Napriek môjmu „rukavičkovskému“ fetišu však často cítim potrebu ohmatať si situácie na holo.
Dlhoročne sa pohybujem medzi Frankfurtom a Prahou, okrem lásky k partnerovi a kamarátom a kamarátkam ma tu držia spolupráce. Ako doktorandka na FaVU v Brne sa v súčasnosti chcem hlbšie ponoriť do výskumu štúdia prorockého tela – ako ho možno praktizovať, aké rituály sú s ním spojené a ako ho možno choreografovať tak, aby umožňovalo prorockú organizáciu (tak ako to opisujú Stefano Harvey a Fred Moten v publikácii Undercommons). Štúdium prorockých tiel beriem teda ako pozvanie do špekulácie nad tým, ako fungujú naše telá, ak sa namiesto strategického konania orientujú antistrategicky – teda viac načúvajú tomu, čo sa práve deje, a dôverujú svojej intuícii.
Moja práca sa taktiež posunula od tvorby videí k vnímaniu videa viac ako prostriedku „tretieho oka“, ktoré sa stalo súčasťou mojej tvorby v procese. Video je pre mňa zároveň každodenným nástrojom zaznamenávania, ako aj komunikačným prostriedkom na sociálnych sieťach. Mám veľmi rada toto médium práve preto, že dokáže zachytiť niečo autentické, ale zároveň musím priznať, že niekedy má inú „auru“ ako živá performance. Milujem filmy, editovanie a komponovanie scén. Rovnako ma fascinuje prenášať toto nazeranie do performance a vytvárať situačné scenáre. Baví ma vytvárať interaktívne situácie a sledovať, ako na ne reagujú ostatní – alebo aj ja sama.
Počas uvedenia predstavenia Weak Women345 s Evou Priečkovou na festivale Kiosk v Žiline som ako performerka zažila istý magický moment. V poslednej časti predstavenia, ktorá pozostáva zo synchrónneho spomaleného somatického tanca – v partitúre označenej ako „fosílie synchro“ – sa v jednom momente prebúdzame tak, že hlavu, ktorá bola do toho momentu sklonená, postupne rolujeme do vertikálnej polohy a náš pohľad sa pomaly stretáva s pohľadom diváctva. Keď sa môj pohľad pretol s pohľadom mojej mamy, akoby som v sekunde prežila našu vlastnú smrť. Mala som pocit inverzného času, akoby sa moja mamka pozerala na mňa ako na fosíliu, pomaly ožívajúcu po tisícročiach, otvárajúcu zakonzervované spomienky našich mám a ich dcér.
V posledných rokoch som bola neustále na cestách, na rôznych rezidenciách, tvorila som „za pochodu“ a to ma priviedlo na pokraj mojich síl. Cítila som odsudzovanie tohto životného štýlu z viacerých strán a prácu v performance považujem vo všeobecnosti za náročnú aj v rámci udržiavania vzťahov. Naučila som sa však vnímať situácie, ktoré ma vyčerpávajú, a snažím sa vyberať a plánovať projekty tak, aby ma motivovali pokračovať v tvorbe. Feminizmus mi umožňuje prehodnocovať podmienky práce a vyčerpania. Pracujem v dialógu a snažím sa vnímať tvorbu ako erotický mechanizmus produkcie potešenia cez kritickú prizmu. Luce Irigaray hovorí o tom, že pohlavie, v angličtine „sex“, nie je len jedno – špekuluje, že ním môžu byť aj iné časti tela. Rada spolupracujem s ľuďmi, ktorí aplikujú somatickú paradigmu založenú na predpoklade, že rozkoš môže byť aktivovaná tvorivo.
Pracujem v zdieľanom ateliéri vo Frankfurte, kde sa sústreďuje komunita ľudí aj mimo umenia. Poskytujú mi kritickú spätnú väzbu pri experimentoch s neprebádanými formami tvorby. V posledných rokoch som sa na základe toho angažovala v klube role-playing hier, kurátorovaní festivalu Implantieren alebo vo vedení tanečného ateliéru v Prahe. Chýba mi však stabilná platforma mimo dočasných projektov a grantov. Snažím sa púšťať do projektov, ktoré nadväzujú na moju doterajšiu tvorbu a spolupráce, aby som si vytvorila podmienky na pokračovanie v tejto práci – sú nimi napríklad spolupráca s Nik Timkovou v rámci platformy björnsonova, jej čitateľských klubov a performance, spolupráca s Reném Alejandrom Huari Mateusom na performatívnych projektoch zameraných na prácu s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, spolupráca s Evou Priečkovou v rámci tanečnej tvorby a prax s Tilmanom Aumüllerom v dialógu o herných štruktúrach. Intimita a dôvera, ktoré umožňujú byť vo vzájomnej krehkosti a zraniteľnosti, sú pre mňa hlavnými motiváciami spolupráce. Každá z nich si však vyžadovala prejsť istou konfliktnou zónou a naučiť sa zvládnuť krízy.
Text bol napísaný v spolupráci s Miroslavou Urbanovou (2024).
1Obrázok: The Melancholy of Marissa Cooper, 2022, Národní Galerie Praha, Česká republika. Foto: Irina Drahun. S láskavým dovolením umelkyne.
2Obrázok: The Melancholy of Marissa Cooper, 2022, Národní Galerie Praha, Česká republika. Foto: Irina Drahun. S láskavým dovolením umelkyne.
3Obrázok: Eva Priečková, Zuzana Žabková, Weak Women, 2023, Foto: Karel Kunc. S láskavým dovolením umelkyne.
4Obrázok: Eva Priečková, Zuzana Žabková, Weak Women, 2023, Foto: Karel Kunc. S láskavým dovolením umelkyne.
5Obrázok: Eva Priečková, Zuzana Žabková, Weak Women, 2023, Foto: Karel Kunc. S láskavým dovolením umelkyne.
