Tamara Moyzes
– born in 1975. She is a Slovak artist, curator and documentary filmmaker who lives and works in Prague. She is currently a PhD student at the Academy of Fine Arts in Prague. In 2005 she graduated at the Department of New Media, Academy of Fine Arts in Prague. In 1999 she studied at the Department of Art, Bezazel Academy of Fine Arts and Design in Jerusalem. Between 1997-98 she studied at the Department of Painting, Academy of Fine Arts in Bratislava, and between 1996-97 she was a student at the Avni – Institute of Fine Arts in Tel Aviv. She uses art as a tool to activate society. Through simplifying means such as irony and parody, she opposes neo-conservative tendencies, criticizing this way the culture of political representation. She uses new media, most often video and performance, as a form of her messages. She creates fictitious video-documents and seeks ways to intervene in public space. Her outputs are straightforward, based on good dramaturgy of individual performances and sensitive timing. In her works she deals mainly with the position of minorities, xenophobia, racism, nationalism, queer themes, and the Middle East conflict. In 2009 she founded the women’s art group 5. Kolóna (5th Column) and in 2013 the group Romane Kale Panthera / Rómske čierne pantery (Roma Black Panthers), which organize events on the border of political art and activism. Within her PhD. studies, Moyzes founded the gallery “Artivist_lab”, which main idea is to connect interdisciplinary active people who respond to social, societal, and political issues. One of the intentions of the gallery is to connect various departments of Charles University in joint projects together with an AVU student. Since 2019, the gallery has collaborated with non-profit organizations such as Člověk v tísni (People in Need), Slovo 21 and Prague Pride. The gallery is a kind of laboratory where exhibitions, discussions, workshops, and lectures take place, where philosophers, sociologists, journalists, artists, and activists should meet in interaction with each exhibition. Her work Museum of Ethnology III (2015) was included in the publication Art and Theory of Post-1989 Central and Eastern Europe: A Critical Anthology, 2018, published by the Museum of modern art – MOMA – in New York.
As an artist, I am committed to feminism. My entrance exams for high school and university in Slovakia were accompanied by sexism, I was clearly told that I take the place of a man, because I end up like any woman with children in the household, precisely at the “stove”1. he art career is for men! Sexual harassment by older professors was my everyday reality during my studies, whether in Israel or Slovakia. My role models were women artists and curators – I finally felt that the study concerned me that it was about me. Every single woman lost in history means a lost chance for young currently studying girl. But most of all, it is a huge and tragic loss for art, culture, and whole society. This disappearance of female authors from the Czech scene is the result of a social approach, to which it is enough to name only current statistics: Academy of Fine Arts in Prague (AVU) and Academy of Arts, Architecture and Design in Prague (UMPRUM) are still waiting for their first female rector. Since its foundation (1799) a total of 5 women have led the studio at the Academy of Fine Arts. In its 27 years of existence only one Czech woman artist had a solo exhibition at the Rudolfinum Gallery in Prague! Another problem is the premature elimination of socio-economic differences in Europe between women from East and West! Demolishing gendered traditions is very important to me. My husband took my surname at our wedding, just so that our child could have the surname of both parents. I wanted to disrupt the gender tradition, based on which the child is given a name only across the male line, and therefore only men have the right to continue the family2!
My art is a direct intervention into public space or events – I do not comment on reality from a distance, but intensively enter the centre of events with my Artivism3 – a novelty with which I thematize activist efforts in the field of art and break the “mythological” consciousness of artistic strategies in contemporary art. Artivism has brought a new language of creative radical performance to the public. The essence of my PhD research is the relationship between artivism and the media. In my artistic practice, I point out cases where art meets or even unites with activism. I examine whether Artivism is a young art form, or a movement, or just an attitude and practice that exists on the fertile boundaries between art and activism. Art is the only social form in which the law of “Freedom of speech” works, this freedom of course has different boundaries in a democratic country and a totalitarian country, or currently in a patriarchal neoliberalist-clerical fascist world, which in the name of nationalism denies rights to women or the LGBTIQ community. However, if artists are well acquainted with the rights of their country, they will always find holes in the law that allow art to usurp social change on its behalf, to create a protest called happening and to find freedom in a lack of freedom. For years we have criticized that art has become alienated from mainstream society, that it has become elitist, now it is time to bring it back where it belongs, Artivism returns art back to mainstream society. As was the case in my work:
Česká delegácia pri pamätníku Jad Vašem v Izreali (Czech delegation at the Yad Vashem Memorial in Israel), 2011 – the result of the project was the fact that a senior official of the Ministry of Education, Ladislav Bátora, was fired after an international scandal4.
Namiesto pamätníka holokaustu obchodné centrum– Shopping macht frei (Instead of the Holocaust memorial, the shopping center – Shopping macht frei), 2012 – thanks to the project, the construction of the shopping mall was stopped for several years and the municipality released the land “Bubny” for the future Holocaust memorial5.
Zevling – Duchcov, 2016 – (with Romane Kale Panthera) – based on this performance and media pressure, senator Václav Láska and ombudsman Anna Šabatová seriously tried to change the law “Zero Tolerance”, but in the end they failed in their intention6.
Okamurova horúčka spôsobuje popieranie holokaustu (Okamura fever causes Holocaust denial), 20187 – (with Romane Kale Panthera) – Prime Minister Andrej Babiš, among other politicians, who similarly denied the Roma Holocaust the year before accepted the package, but then took political advantage of our action. Following this, the pig farm at Lety was purchased8.
Uncover / Odkryv, 20199 – in response to the project, the municipality began returning paving stones made of Jewish tombstones to the Jewish Religious Community10.
The text was written in collaboration with Denisa Tomková (2020).
1Image: Tamara Moyzes, Museum of ethnology III, 2015, photomontage. Courtesy of the artist.2Image: Tamara Moyzes, Shopping macht frei - Instead of a Holocaust memorial shopping center, 2012, happpening – intervention. Courtesy of the artist.
3See: http://www.tamaramoyzes.info/?p=1025
4Image: Tamara Moyzes, Shopping macht frei - Instead of a Holocaust memorial shopping center, 2012, happpening – intervention, see: http://www.tamaramoyzes.info/?p=327. Courtesy of the artist.
5See: http://www.tamaramoyzes.info/?p=333
6See: http://www.tamaramoyzes.info/?p=1417
7Image: Romane Kale Panthera, Okamura fever causes Holocaust denial, 2018, happpening – intervention, photo Vít Hassan. Courtesy of the artist. Tamara Moyzes gives first aid package against Okamura fever to Czech Prime Minister Andrej Babiš.
8See: http://www.tamaramoyzes.info/?p=1432
9Image: Tamara Moyzes (with Shlomi Yaffe), Uncover, 2019, installation and street intervention. Courtesy of the artist.
10See: http://www.tamaramoyzes.info/?p=1546
![]()
– sa narodila v roku 1975. Je to slovenská umelkyňa, kurátorka a dokumentaristka žijúca a tvoriaca v Prahe. V súčasnosti je doktorandka na Akadémii výtvarných umení v Prahe. V roku 2005 získala MgA. titul na Akadémii výtvarných umení v Prahe na Katedre nových médií. V roku 1999 študovala na Akadémii výtvarných umení a dizajnu Bezazel, na Katedre umenia v Jeruzaleme. Medzi rokmi 1997-98 študovala na Vysokej škole výtvarných umení na Katedre maľby v Bratislava a medzi 1996-97 študovala na Avni – Inštitúte výtvarných umení v Tel Avive. Umenie využíva ako nástroj k aktivizácii spoločnosti. Zľahčujúcimi prostriedkami ako irónia a paródia vystupuje proti neo-konzervatívnym tendenciám, kritizuje kultúru politickej reprezentácie. Ako formu pre svoje posolstvá využíva novo-mediálne prostriedky, najčastejšie video a performance. Tvorí fiktívne video-dokumenty a usiluje sa o intervenciu do verejného priestoru. Jej výstupy sú priamočiare, postavené na dobrej dramaturgii jednotlivých performance a citlivom načasovaní. Vo svojej tvorbe sa zaoberá najmä postavením menšín, xenofóbiou, rasizmom, nacionalizmom, queer tematikou a konfliktom na Blízkom východe. V roku 2009 založila ženskú umeleckú skupinu 5. kolóna a v roku 2013 skupinu Romane Kale Panthera / Rómske čierne pantery, ktoré organizujú akcie na pomedzí politického umenia a aktivizmu. V rámci svojho doktorského štúdia, Moyzes založila galériu “Artivist_lab”, ktorej hlavnou myšlienkou je prepájať medziodborovo aktívnych ľudí, ktorí reagujú na spoločenské, sociálne a politické témy. Jedným zo zámerov galérie je prepájať rôzne katedry Univerzity Karlovej v spoločných projektoch spolu so študentmi AVU. Od roku 2019 galéria spolupracuje s neziskovými organizáciami ako je Člověk v tísni, Slovo 21 a Prague Pride. Galéria je istým laboratóriom, kde sa konajú výstavy, diskusie, workshopy a prednášky, na ktorých by sa mali pri každej výstave stretnúť v interakcii filozofi, sociológovia, novinári, výtvarníci a aktivisti. Jej práca Múzeum etnológie III, 2015 bola zahrnutá v publikácii Art and Theory of Post-1989 Central and Eastern Europe: A Critical Anthology, 2018 (Umenie a teória strednej a východnej Európy po roku 1989. Kritická antológia, 2018), vydaná Múzeom moderného umenia- MOMA – v New Yorku.
Ako umelkyňa sa hlásim k feminizmu. Moje prijímacie skúšky na strednú a aj vysokú školu na Slovensku sprevádzal sexizmus. Bolo mi jasne povedané, že zaberám miesto mužovi, pretože ja skončím ako každá žena s deťmi v domácnosti, presne povedané pri „sporáku“. Umelecká dráha je pre mužov1! Sprevádzajúce sexuálne obťažovanie v priebehu štúdia v podaní starších profesorov bola moja každodenná realita, či v Izraeli alebo na Slovensku. Ženy umelkyne, kurátorky boli mojím vzorom, konečne som mala pocit, že sa ma štúdium týka, že je o mne. Každá jedna stratená žena v histórii, v dejinách je stratená šanca pre každé mladé dievča, ktoré práve študuje. Hlavne je to ale ohromná a tragická strata pre umenie, kultúru a celú našu spoločnosť. Toto miznutie ženských autoriek z českej scény je výsledok spoločenského prístupu, ku ktorému stačí vymenovať iba aktuálnu štatistiku: AVU a UMPRUM na svoju prvú rektorku ešte iba čakajú. Od vzniku AVU (1799) viedlo ateliér celkovo 5 žien. Samostatnú výstavu v Galérii Rudolfinum mala iba jedna jediná česká umelkyňa, a to za 27 rokov jej existencie! Ďalším problémom je predčasné mazanie socioekonomických rozdielov v Európe medzi ženami z východu a západu! Búranie gendrových tradícií je pre mňa veľmi dôležité. Môj manžel si pri našom sobáši zobral moje priezvisko práve preto, aby naše dieťa mohlo mať meno oboch rodičov. Chcela som narušiť gendrovú tradíciu, na základe ktorej dieťa dostáva meno iba cez mužskú líniu, a teda na pokračovanie rodu majú právo iba muži2!
Moje umenie je priamou intervenciou do verejného priestoru či udalostí – skutočnosť nekomentujem z diaľky, ale intenzívne vstupujem do centra diania svojím Artivizmom3 – novotvar, ktorým tematizujem aktivistické úsilie na poli umenia a borím zabehnuté “mytologické” vedomie umeleckých stratégií v súčasnom umení. Artivizmus priniesol verejnosti nový jazyk kreatívnej radikálnej performance. Podstatou môjho Ph.D. výskumu je vzťah artivizmu a médií. Vo svojej umeleckej praxi poukazujem na prípady, kde sa umenie s aktivizmom stretávajú alebo dokonca sa zjednocujú. Skúmam či artivismus je mladou umeleckou formou alebo je hnutím, či iba postojom a praxou, ktorá existuje na úrodných hraniciach medzi umením a aktivizmom. Umenie je jediná spoločenská forma, v ktorej funguje zákon „Slobody slova“. Táto sloboda samozrejme má iné hranice v demokratickej krajine a krajine totalitnej alebo aktuálne v patriarchálnom neoliberalistickom–klérofašistickom svete, ktorý v mene nacionalizmu odopiera práva ženám, alebo LGBTIQ komunite. Avšak ak umelkyne/-ci poznajú dobre práva svojej krajiny, vždy nájdu diery v zákone umožňujúce umeniu uzurpovať si v jeho mene spoločenskú zmenu, protest nazvaný happening, a nájsť slobodu v neslobode. Roky kritizujeme, že sa umenie odcudzilo od väčšinovej spoločnosti ,stalo sa elitárstvom. Je čas ho navrátiť tam kam patrí. Artivizmus vracia umenie späť väčšinovej spoločnosti. Tak ako tomu bolo v mojich prácach:
Česká delegácia pri pamätníku Jad Vašem v Izreali, 2011 – výsledkom projektu bol fakt, že vysoký úradník Ministerstva školstva Ladislav Bátora bol po medzinárodnom škandále prepustený4.
Namiesto pamätníka holokaustu obchodné centrum – Shopping macht frei, 2012 – na niekoľko rokov sa vďaka projektu podarilo zastaviť stavbu a magistrát uvoľnil blízko ležiaci pozemok „Bubny“ na budúci memoriál holokaustu5.
Zevling – Duchcov, 2016 (s Romane Kale Panthera) – senátor Václav Láska a ombudsmanka Anna Šabatová sa na základe tejto performance a mediálneho nátlaku seriózne snažili zmeniť zákon „Nulová tolerancia“. Zámer sa im však nakoniec nepodaril6.
Okamurova horúčka spôsobuje popieranie holokaustu, 20187– (s Romane Kale Panthera) – balíček okrem iných politikov prevzal premiér Andrej Babiš, ktorý rok pred tým podobne popieral Rómsky holokaust, avšak našu akciu politicky využil vo svoj prospech. Následne na to bol odkúpený chov prasiat z pozemku Lety8.
Uncover / Odkryv, 20199 – v reakcii na projekt začal magistrát vracať dlažobné kocky vyrobené zo židovských náhrobných kameňov Židovskej Náboženskej Obci10.
Text bol napísaný v spolupráci s Denisou Tomkovou (2020).
1Obrázok: Tamara Moyzes, Museum of ethnology III, 2015, fotomontáž. S láskavým dovolením umelkyne.4Obrázok: Tamara Moyzes, Shopping macht frei - Namiesto pamätníka holokaustu obchodné centrum, 2012, happpening – intervention, viď: http://www.tamaramoyzes.info/?p=327. S láskavým dovolením umelkyne.
6Viď: http://www.tamaramoyzes.info/?p=1417
7Obrázok: Romane Kale Panthera, Okamurova horúčka spôsobuje popieranie holokaustu, 2018, happpening – intervention, fotka Vít Hassan. S láskavým dovolením umelkyne. Tamara Moyzes dáva balíček prvéj pomoci proti Okamurovej horúčke Českému premiérovi Andrejovi Babišovi.
9Obrázok: Tamara Moyzes (s Shlomi Yaffe), Uncover, 2019, inštalácia a intervencia vo verejnóm priestore. S láskavým dovolením umelkyne.
