Monika Kubinská

– born in 1966. She is a visual artist of the middle generation, active on the Slovak and international art scene since the early 1990s. Since her early career, she has been working together with her husband Bohuš Kubinský on site-specific installations with a significant representation of non-classical media and multimedia (in 1997 they received a scholarship from the Jackson Pollock Foundation in New York). They often react to the context of the space into which they enter with their works and emphasize its authentic poetics. In addition to a common creative line, they are also involved in the development of their individual artistic practices; Kubinská’s paintings from the recent period are characterized by expansion outside the reduced area of the painting, composing monumental altarpieces, or intimate combined techniques processed by a complicated author’s process, in which the author reaches for the expressive repertoire of the architectural world.

/studiokubinsky.sk/

I make art because I want to make it, I am happy that I enjoy it and for me it´s a way of life. It is a desire for free expression, freedom. I am often inspired to work with a space that has a soul – I notice the proportions, the movement of light, the play of shadows, the scent, or the material that carries a historical footprint. This is also reflected in the intermedia projects that we work on together with my husband12. In addition to working quite naturally as an artistic duo, each of us develops our own art program. A significant part of mine are paintings based on diary entries – an example is the large-format altar called Painting (Obraz)3 or object composed of paintings called Sound (Zvuk)4 and In the Land of the Body (V krajine tela)5, where central motif is a bonnet, understood as a universal symbol of a married woman and a symbol of steadiness, pride and courage. Apart from the above, objects that have traces of human life have a special value for me. Therefore, when I was working on objects called Benches (Lavice)67, I incorporated my own paintings and drawings into family fabrics reminiscent of a film strip. I save these fragile things for myself because they are connected to my identity and family history. In addition, I like to experiment in painting – mentioned paintings were painted with red wine. I try not to burden the environment with new things, I use old ones, I recycle.

Communism affected me and my family. I come from a bourgeois family and my grandfather was a political prisoner. The communists went after our family, interrogated my grandmother from Prague, and confiscated our property. All this was recorded in my personnel review kept by communists. I hope that our children will no longer have to experience war and similar regimes. The previous regime left me afraid of lack of freedom, the fear of speaking freely – that I perceive as a great humiliation. I still have a moral problem with that. Maybe art also helps me in this – through art I can open and ask questions, learn responsibility, openness, freedom, or respect for people, living creatures and the planet.

We usually think that great histories are somewhere in the heights above those small, human histories. However, it is precisely the coping with the collective memory, or the reflection of the difficult topics of the past, that give me and my husband hope that what we are doing makes sense. That is why we felt the need to comment on the centenary of the outbreak of World War I89, or to recall the fate of the local Jewish community10. At the same time, we are dealing with political and activist issues, we do not live in our bubble. An example is our happening of common wafers baking, through which we commented on current events11. We supplemented the traditional iconography of Christmas wafers with current visual codes pointing to a disturbing social situation (xenophobia, political incorrectness, displacement, and manipulation of historical facts), which is becoming acceptable to more and more Slovaks.

The broader issue of feminism is equally important to me. It was related to the creation of objects, within which I placed the paintings as if in collecting troughs12. These objects evoke an archive of memory from which our fragments of memories, plans and pains drain – I call them drain maps. One of the troughs is the call for society to be willing to help women, children and men who have lost their homes, thus becoming lost and vulnerable beings. In addition, I also believe in the specific meaning of feminist or women’s art, which is based on belonging, mutual creative communication and living together the present moment. To draw attention to this topic, I have developed a collaborative format of the exhibition131415, in which I invite other artists to a common table and leave one empty space reserved for the viewer. So, it is a format on the border of collaborative site-specific installation, happening, residency and an open call in the manner of “Carte Blanche”. In addition, for each event I create album where the artists insert the work they have created for the project. This way the women give each other a gift, and each of them receives a memorial album. When I finish the project, I consider inviting all participating artists on a joint project.

The text was written in collaboration with Lujza Kotočová (2021).

Lujza Kotočová – born in 1995. She studied art history at Charles University in Prague, and during her studies she also completed a research stay at the University of Hamburg. Her main areas of interest include intellectual influences on artistic production in the period of socialism, institutional frameworks of art criticism and the issue of documentation of ephemeral art. She is currently collaborating on the research project Behind the Artwork. Thinking Art Against the Cold War’s Bloc Polarity (principal investigator: Dr. Katalin Cseh-Varga; FWF Austrian Science Fund), while is she externally participating in the activities of the Research Institute of Academy of Fine Arts in Prague and also working in the National Film Archive within the Video Archive section.
1Image: Monika and Bohuš Kubinskí, Project Story, 1999, Synagogue - Center for Contemporary Art, Trnava, (c) Author's archive.
2Image: Monika and Bohuš Kubinskí, Project Sound of Silence, 1994, Chapel of St. Ján, Bratislava, (c) Author's archive.
3Image: Monika Kubinská, Painting, 2016—2017, combined technique, 430 x 150/351 x 150 cm, (c) Author's Archive.
4Image: Monika Kubinská, Sound, 2017, combined technique, 200 x 140 cm, (c) Author's Archive.
5Image: Monika Kubinská, In the Land of the Body, 2017, combined technique, 140 x 194 cm, (c) Author's archive.
6Image: Monika Kubinská, Benches, 2020, the objects were presented at a recent exhibition project Movement of Memory, New Synagogue, Žilina, (c) Archive of the author. For an audiovisual recording of the project see: https://www.youtube.com/watch?v=cvL-kvfALmM&feature=emb_title.
7Image: Monika Kubinská, Benches, 2020, the objects were presented at a recent exhibition project Movement of Memory, New Synagogue, Žilina, (c) Archive of the author. For an audiovisual recording of the project see: https://www.youtube.com/watch?v=cvL-kvfALmM&feature=emb_title.
8Image: Monika and Bohuš Kubinskí, Project Front Line Deposit, 2014, At Home Gallery - Šamorín Synagogue, (c) Author's archive.
9Image: Monika and Bohuš Kubinskí, Project Front Line Deposit, 2014, At Home Gallery - Šamorín Synagogue, (c) Author's archive.
10Image: Monika and Bohuš Kubinskí, Project To Cache, 2018, At Home Gallery - Šamorín Synagogue, (c) Author's archive.
11Image: Monika and Bohuš Kubinskí, Project Exclusive, 2016, first performance - BANSKÁ ST A NICA, Banská Štiavnica, (c) Archive of the author. For an audiovisual documentary about the project see: https://youtu.be/dvYBrwBDqjo.
12Image: Monika Kubinská, Gutters, 2020, objects were presented at the recent exhibition project Movement of Memory, New Synagogue, Žilina, (c) Author's archive.
13Project One Table, first performance (together with Elison Safford and Lucia Tállová), At Home Gallery, Šamorín Synagogue 2018. The project was further presented in the Kunstverein Passau, 2019 and in the New Synagogue in Žilina, 2020.
14Image: Monika Kubinská, Project One Table, 2020, New Synagogue, Žilina. Courtesy of the artist.
15Image: Monika Kubinská, Project One Table, 2020, New Synagogue, Žilina. Courtesy of the artist.

– sa narodila v roku 1996. Je vizuálna umelkyňa strednej generácie, aktívne pôsobiaca na slovenskej a medzinárodnej výtvarnej scéne od začiatku 90. rokov. Už od ranej tvorby pracuje spoločne s manželom Bohušom Kubinským na site-specific inštaláciách s významným zastúpením neklasických médií a multimédií (v roku 1997 získali štipendium Jackson Pollock Foundation v New Yorku). Často reagujú na kontext priestoru, do ktorého svojimi dielami vstupujú a zvýrazňujú jeho autentickú poetiku. Popri spoločnej tvorivej línii sa súbežne venujú aj rozvoju individuálnych autorských programov; Kubinskej maliarske práce z posledného obdobia charakterizuje expanzia mimo redukovanú plochu obrazu, komponovanie monumentálnych oltárnych skladieb, či komorné kombinované techniky spracované komplikovaným autorským procesom, v ktorých autorka siaha po výrazovom repertoári architektonického sveta.

/studiokubinsky.sk/

Umenie robím, lebo to robiť chcem, som šťastná, že ma baví a je to moja životná cesta. Je to túžba po slobodnom vyjadrení, slobode. Často ma inšpiruje práca s priestorom, ktorý má dušu – všímam si proporcie, pohyb svetla, hru tieňov, vôňu, či matériu, ktorá v sebe nesie historickú stopu. To sa premieta aj do intermediálnych projektov, na ktorých pracujeme spoločne s manželom12. Okrem toho, že úplne prirodzene fungujeme ako umelecký pár, každý z nás rozvíja svoj vlastný výtvarný program. Významnú časť toho môjho tvoria maľby vychádzajúce z denníkových záznamov – príkladom možno uviesť veľkoformátový oltár s názvom Obraz3 alebo objekt zložený z obrazov pomenovaných Zvuk4V krajine tela5, ktorého ústredným motívom je čepiec, chápaný jednak ako univerzálny symbol vydatej ženy, jednak ako symbol nezlomnosti, hrdosti a odvahy. Odhliadnuc od zmieneného, zvláštnu hodnotu majú pre mňa predmety, ktoré v sebe nesú stopy ľudského života. Pri práci na objektoch s názvom Lavice67 som preto vkomponovala vlastné maľby a kresby do rodinných látok pripomínajúcich filmový pás. Tieto krehké veci si odkladám, pretože súvisia s mojou identitou a rodinnou históriou. Naviac, v maľbe rada experimentujem – menované obrazy boli maľované červeným vínom. Snažím sa nezaťažovať prostredie novými vecami, používam staré, recyklujem. 

Mňa a moju rodinu výrazne poznačil komunizmus. Pochádzam z buržoáznej rodiny, v ktorej dedo bol politickým väzňom. Komunisti išli po našej rodine, vypočúvali moju pražskú babičku, zkonfiškovali nám majetok. Toto všetko som mala aj ja v kádrovom posudku. Dúfam, že vojnu a podobné režimy naše deti už nezažijú. Minulý režim vo mne zanechal strach z neslobody, strach slobodne hovoriť a to pociťujem ako veľké poníženie. Mám s tým stále morálny problém. Možno aj umenie mi v tomto pomáha – možem cez neho otvárať a klásť otázky, prostredníctvom neho sa učím zodpovednosti, otvorenosti, slobode, či úcte k ľudom, živým tvorom a planéte.

Tradične máme zafixované, že veľké dejiny sú niekde vo výšinách nad tými malými, ľudskými dejinami. Je to však práve vyrovnávanie sa s kolektívnou pamäťou, či reflexia ťaživých tém minulosti, ktoré mne a môjmu manželovi dodávajú nádej, že to, čomu sa v venujeme, má zmysel. Aj preto sme mali potrebu vyjadriť sa k 100. výročiu vypuknutia 1. svetovej vojny89, či pripomenúť osudy lokálnej židovskej komunity10. Súčasne s tým sa venujeme aj politickým a aktivistickým témam, nežijeme vo svojej bubline. Príkladom možno uviesť náš spoločný happening pečenia oblátok, prostredníctvom ktorého sme komentovali aktuálne dianie11. Tradičnú ikonografiu vianočných oblátok sme dopĺňali súčasnými vizuálnymi kódmi poukazujúcimi na znepokojivú spoločenskú situáciu (danú prítomnosťou xenofóbie, politickej nekorektnosti, vytesňovaním a manipuláciou historických faktov), ktorá sa stáva akceptovateľnou pre čoraz viac Slovákov.

Podstatnou je pre mňa rovnako širšia otázka feminizmu. Práve s ňou súvisel vznik objektov, v rámci ktorých som obrazy umiestňovala akoby do zberných žľabov12. Tieto objekty evokujú archív pamäti, z ktorého odtekajú naše útržky spomenienok, plánov a bolestí – volám ich odkvapové mapy. Jeden zo žlabov predstavuje apel, aby spoločnosť bola ochotná pomôcť ženám, deťom a mužom, ktorí prišli o domov, čím sa stali bytosťami stratenými a zraniteľnými. Okrem toho však verím aj v konkrétny význam feministického či ženského umenia, ktorý sa zakladá na spolupatričnosti, vzájomnej tvorivej komunikácii a v spoločnom prežívaní prítomného okamihu. Aby som upriamila pozornosť na túto tému, rozvinula som kolaboratívny formát výstavy131415, v ktorom pozývam k spoločnému stolu daľšie umelkyne a jedno prázdne miesto nechávam rezervované pre diváka. Jedná sa tak o hraničný formát na pomedzí kolaboratívnej site-specific inštalácie, happeningu, rezidencie a otvorenej výzvy na spôsob “Carte Blanche”. Z každej akcie naviac vznikajú albumy, do ktorých umelkyne vkladajú dielo, ktoré pre projekt vytvorili. Ženy sa navzájom týmto spôsobom obdarujú a každá z nich dostane na pamiatku album v autorských doskách. Keď projekt ukončím, uvažujem o stretnutí všetkých autoriek na spoločnom projekte.

Text bol napísaný v spolupráci s Lujzou Kotočovou (2021).

Lujza Kotočová sa narodila v roku 1995. Vyštudovala dejiny umenia na Univerzite Karlovej v Prahe, v priebehu štúdia tiež absolvovala bádateľský pobyt na Universität Hamburg. K hlavným oblastiam jej záujmu patria intelektuálne vplyvy na umeleckú produkciu v období socializmu, inštitucionálne rámce výtvarnej kritiky a problematika dokumentácie efemérneho umenia. V súčasnosti spolupracuje na výskumnom projekte Behind the Artwork. Thinking Art Against the Cold War’s Bloc Polarity (hlavná riešiteľka: Dr. Katalin Cseh-Varga; FWF Austrian Science Fund), externe sa podieľa na aktivitách Vědecko-výzkumného pracoviště AVU a zároveň pôsobí v Národním filmovém archivu v rámci sekcie Videoarchiv.
1Obrázok: Monika a Bohuš Kubinskí, Projekt Story, 1999, Synagóga - Centrum súčasného umenia, Trnava, (c) Archív autorky.
2Obrázok: Monika a Bohuš Kubinskí, Projekt Znenie ticha, 1994, Kaplnka sv. Jána, Bratislava, (c) Archív autorky.
3Obrázok: Monika Kubinská, Obraz, 2016—2017, kombinovaná technika, 430 x 150 / 351 x 150 cm, (c) Archív autorky.
4Obrázok: Monika Kubinská, Zvuk, 2017, kombinovaná technika, 200 x 140 cm, (c) Archív autorky.
5Obrázok: Monika Kubinská, V krajine tela, 2017, kombinovaná technika, 140 x 194 cm, (c) Archív autorky.
6Obrázok: Monika Kubinská, Lavice, 2020, objekty boli prezentované na recentnom výstavnom projekte dvojice Pohyb pamäti, Nová Synagóga, Žilina, (c) Archív autorky. Pre audiovizuálny záznam projektu viď: https://www.youtube.com/watch?v=cvL-kvfALmM&feature=emb_title.
7Obrázok: Monika Kubinská, Lavice, 2020, objekty boli prezentované na recentnom výstavnom projekte dvojice Pohyb pamäti, Nová Synagóga, Žilina, (c) Archív autorky. Pre audiovizuálny záznam projektu viď: https://www.youtube.com/watch?v=cvL-kvfALmM&feature=emb_title.
8Obrázok: Monika a Bohuš Kubinskí, Projekt Front Line Deposit, 2014, At Home Gallery - Synagóga Šamorín, (c) Archív autorky.
9Obrázok: Monika a Bohuš Kubinskí, Projekt Front Line Deposit, 2014, At Home Gallery - Synagóga Šamorín, (c) Archív autorky.
10Obrázok: Monika a Bohuš Kubinskí, Projekt To Cache, 2018, At Home Gallery - Synagóga Šamorín, (c) Archív autorky.
11Obrázok: Monika a Bohuš Kubinskí, Projekt Exxkluziv, 2016, prvé uvedenie - BANSKÁ ST A NICA, Banská Štiavnica, (c) Archív autorky. Pre audiovizuálny dokument o projekte viď: https://youtu.be/dvYBrwBDqjo.
12Obrázok: Monika Kubinská, Žľaby, 2020, objekty boli prezentované na recentnom výstavnom projekte dvojice Pohyb pamäti, Nová Synagóga, Žilina, (c) Archív autorky.
13Projekt One Table, 2018, prvé uvedenie (spoločne s Elison Safford a Luciou Tállovou), At Home Gallery, Synagóga Šamorín. Projekt bol ďalej uvedený v Kunstverein Passau, 2019 a v Novej synagóge v Žiline, 2020.
14Obrázok: Monika Kubinská, Projekt One Table, 2020, Nová synagóga, Žilina. S láskavým dovolením umelkyne.
15Obrázok: Monika Kubinská, Projekt One Table, 2020, Nová synagóga, Žilina. S láskavým dovolením umelkyne.