Ľubomíra Sekerášová

Ľubomíra Sekerášová

– born in 1994. She is undeniable part of the emerging strong Slovak painting generation. She studied in Bratislava at the Academy of Fine Arts, first in the studio + -XXI of Prof. Daniel Fischer and later under the leadership of Rastislav Podhorský and Martin Špirec. During her studies, she completed a study stay at Newcastle University in the UK and in 2020 she was on a graduate internship in the Krištof Kintera Prague´s studio.


For me, art is as natural activity for as sleeping or drinking. From an early age, I knew that what I wanted to do in life should contain a certain form of play and freedom. The visual art I make is a constant game. I have been playing since I was a kid, and I haven’t stopped yet. And with the help of art, I can show people my view of myself and life. When I paint, I feel peace.

The words “artist” and “art” carry a lot of weight for me. I very rarely call myself an artist and rather use the word “creator”. Even though I am constantly creating and living with art, I still do not feel like an artist. Well, I am working on it. When I compare myself to the people, who I respectfully call artists, I feel like I am on a completely different level. Few artists important to me referred to themselves at an early age as an artist. For me, it is a word of great praise, because art is the work of the soul and it is difficult to do it well. I believe that the role of the artist in society is to freely point out fragility, beauty, problems, etc. It is the privilege of the artist’s profession to freely create what she wants and how she wants. My painting is personal and more of a meditative character.

For me, thinking and asking questions is half of the art, if not more. What to paint? How to paint? Why painting? Is my work good quality? Does it have to be good quality, or it doesn’t have to be good and it is just enough that I make it? What is it supposed to be like? What is that supposed to be? (and I am at the beginning again) Is it possible to answer that? Why am I looking for answers to these questions? I keep create, and I keep asking. It belongs to my work as an artist – painter, this is who I am every day without a break. The answer is (most likely) my work. For me, art is probably the most important aspect of our reality. It targets the human mind, soul, heart, consciousness / subconscious mind, evokes a feeling. With art one can feel his/her intangible part. And that is what I like the best.

I am inspired by everything and everywhere and there is more and more of inspiration. What influenced me most are the movies of Stanley Kubrick, David Lynch, Lars Von Trier, and others. Movies are visually appealing to me as I create visual art. In art, I look for authors whose work has a rather metaphysical and meditative character. I like corporeality and figurativeness in paintings. Furthermore, it is the nature of my home, forests, mountains, my childhood, classical music, relationships, situations, psychology, philosophy, meditation, death, evil, Orava region in Slovakia, animals, fire, religious sects, decadence, and my favourite authors (eg: P Doig, D. Richter, F. Bacon). Simply everything that formed my taste.

I perceive my work as a long process towards new imaginary Work, and therefore every single Work in the process of creating this Work is an individual full-fledged act. At the same time, it is constantly changing. Sometimes faster, sometimes slower. My work changes as I am. I strive for any (even small) progress in my work, in my thinking, in life, everywhere. Everything is interconnected and I try to improve, change, transform it. Move!

From my point of view femininity is both strength and fragility in one form. But since I try to look at people regardless of their gender, the idea of ​​womanhood in me evokes the woman´s corporeality not her qualities. I know men with female qualities and women with male qualities. However, I often think about gender identity and social roles. Many members of my family are more conservative than I am, and I often meet with a stereotypical perception of a woman. I support women in art but also in general. I keep my fingers crossed for women who create their works in addition to raising children, but also for lesbians or depressed women. One can only hope that women will be more respected, and not just in art. I assume that in the future there will be more feminist art, not only from the female authors, but also from the male authors. In our society, there are still differences between male and female artists. Not in the quality of art, certainly not. Rather, I perceive it as the fact that the young female artist is assumed that sooner or later, she will start a family and thus that she will be a mother. So, she is not expected to be so productive and must be a little more competitive than men at the beginning. I think that in the beginning of their careers young men have an advantage especially with art collectors, because for women, the artistic future is unclear due to theoretical motherhood. However, my personal experiences are all positive and so far, I do not feel any disadvantages as a woman. I feel that the art scene is very open, and its thinking is a little fresher. I hope it won’t let me down.

I like Slovakia because it is my home and I also like its nature. But many times, I imagine how I would do as a painter born in New York (laughs). I have Slovak parents and Slovak roots, but I like the world art scene, and some of my family and friends live in different parts of the world. In our beautiful state, culture is perceived as something filthy and dusty, lying in an unnecessary deposit. Unfortunately, politics do not sufficiently educate people in Slovakia to understand contemporary culture, not even the non-contemporary one. People are not interested in culture, not even marginally, and they think that the “good” culture/art is the historical one or folklore. Folklore is also our culture, but I am afraid that it is politically abused, however gradually I like it more and more out of personal sentiment. If I see that the history and heritage of our country are treated with respect, at the same time, peacefully and professionally, I am satisfied. I appreciate the history and heritage (not only) of our country. Our society today must deal with extremism and chaos in the government, incompetence, corruption, racism, and xenophobia. Today, in times of covid, health comes first. I do not like conspiracy and disinformation sites, especially in today’s times when almost everyone has access to them. I am bothered by Kulturblog (xenophobic blog in Slovakia) and their passive aggression, nationalism, and gusts of Nazism. In high school, some of my classmates were neo-Nazis, and it was hard to convince them, they had their own truth. At that time, I studied the historical events around World War I and II and also more current historical events so I could fight them verbally, so to speak. It is necessary to know history so that old mistakes are not repeated. We have a problem with a non-critical society, or, conversely, an aggressively-stupidly critical one. People do not concentrate; they don’t want to find out more views. All they need is a sensation, a scandal. Then they feel superior and omniscient. Gallantry and delicacy are not “cool”.

My privacy and work are so intertwined that maybe they form one whole. We can imagine my wholeness as a ball of magic wool. The ball is made up of different colours and types of wool threads with the ability to shrink and enlarge. Sometimes the wool thread representing problems in creation, painting and exhibition surpasses all other threads. And sometimes it is father, mom, husband, dog, relationships, etc. It is the ball, and I am trying to deal with important threads. I feel balanced when I feel well. Whatever goes beyond the latter is irrelevant. At the beginning, when I felt in love with my husband, I must admit that I painted a little less for a few months. Today I am a newly-wed. Fortunately, I have a partner who also creates and travels a lot for work. Therefore, I have a lot of time for myself, and a lot of understanding for my work. I feel absolutely comfortable with my husband, so I can do whatever I want. Art and painting have always been here with me. So, I feel as a whole. So, if someone affects my life, it also affects creation. It is natural. My daily life does not change quickly from day to day, nor do my artistic practices. These are subtle shifts that I control.

Please see the selection of the works123456.

The text was written in collaboration with Zuzana Kotíková (2021).

1Image: Ľubomíra Sekerášová, Man, Stranger and Dogs, 2019, 350 x 250 cm, ink on canvas. Courtesy of the artist.
2Image: Ľubomíra Sekerášová, Sleeping in Snow, 2019, 140 x 170 cm, ink on canvas. Courtesy of the artist.
3Image: Ľubomíra Sekerášová, Eternal Isolation II., 2020, 200 x 180 cm, acrylic on canvas. Courtesy of the artist.
4Image: Ľubomíra Sekerášová, Boat I, 2017, 250 x 180 cm, acrylic and varnish on paper. Courtesy of the artist.
5Image: Ľubomíra Sekerášová, Shining boy, 2017, 70 x 50 cm, pencil on paper. Courtesy of the artist.
6Image: Ľubomíra Sekerášová, Sunset Peaks, 2020, 285 x 158 cm, acrylic and ink on canvas. Courtesy of the artist.

– sa narodila v roku 1994. Nepochybne patrí do nastupujúcej silnej slovenskej maliarskej generácie. Študovala v Bratislave na Vysokej škole výtvarných umení, najprv v ateliéri +-XXI Prof. Daniela Fischera a neskôr pod vedením Rastislava Podhorského a Martina Špirca. Počas štúdia absolvovala študijný pobyt na Newcastle University v UK a v roku 2020 bola na absolventskej stáži v ateliéri Krištofa Kinteru v Prahe. 


Umelecká tvorba je pre mňa prirodzenou činnosťou, ako spať a piť. Od malička som vedela že to, čo chcem v živote robiť má mať istú formu hry a voľnosti. Vizuálne umenie ktoré robím je vlastne neustála hra. Hrám sa od detstva a ešte som neprestala. A pomocou umenia môžem vysielať ľuďom môj pohľad na seba a život. Keď maľujem, cítim mier. 

Slová “umelec” a “umenie” majú pre mňa veľkú váhu. Sama seba veľmi zriedka označujem ako umelkyňu a skôr používam slovo “výtvarníčka”. Aj napriek tomu, že neustále tvorím a žijem umením, ešte sa umelkyňou necítim. No pracujem na tom. Keď sa porovnávam s ľuďmi, ktorých s rešpektom nazývam umelcami, pripadám si ako na úplne inej úrovni. Máloktorý pre mňa významný umelec sám seba v mladom veku označoval ako umelca/umelkyňu. Pre mňa je to slovo vyjadrujúce veľkú pochvalu, pretože umenie je práca duše a tá sa ťažko robí kvalitne. Domnievam sa, že úlohou umelca v spoločnosti je slobodným spôsobom poukazovať na krehkosť, krásu, problémy atď. Je to výsada povolania umelca slobodne tvoriť čo chce a ako chce. Moja maliarska tvorba je osobná a plní skôr meditatívny charakter. 

Uvažovanie a kladenie si otázok je pre mňa polovicou umeleckej tvorby, ak nie viac. Čo maľovať? Ako maľovať? Prečo maľovať? Je to čo robím kvalitné? Má to byť kvalitné? Nemusí to byť kvalitné, hlavne že to robím? Aké to má vlastne byť? Čo to má byť? (a som zas na začiatku) Dá sa na to odpovedať? Prečo hľadám odpovede na tieto otázky? Tvorím stále, a  pýtam sa stále. Patrí to k mojej práci výtvarníčky – maliarky, a ňou som každý deň bez prestávky. Odpoveďou je (asi) moja tvorba. Umenie je pre mňa pravdepodobne najpodstatnejším aspektom našej reality. Cieli na ľudskú myseľ, dušu, srdce, vedomie/podvedomie, vyvoláva pocit. Človek pri ňom môže cítiť svoju nehmotnú časť. A to mám na tom najradšej. 

Inšpiruje ma všetko, všade a je toho stále viac. No naozaj rada som ovplyvnená filmami Stanleyho Kubricka, Davida Lyncha a Larsa Von Triera a ďalších. Filmy sú pre mňa vizuálne atraktívne keďže tvorím vizuálne umenie. V umení vyhľadávam autorov, ktorých práca má skôr metafyzický a meditačný ráz. Mám rada telesnosť a figuratívnosť v maľbách. Ďalej je to príroda môjho domova, lesy, hory, moje detstvo, vážna hudba, vzťahy, situácie, psychológia, filozofia,  meditovanie, smrť, zlo, Orava, zvieratá, oheň, náboženské sekty, dekadencia a moji obľúbení autori (napr.: P. Doig, D. Richter, F. Bacon). V jednoduchosti všetko čo tvorí môj vkus. 

Moju tvorbu vnímam ako dlhý proces k novému pomyselnému Dielu, a preto každé jedno Dielo v procese tvorby tohto Diela je individuálne plnohodnotné dielo. Pritom sa stále mení. Niekedy rýchlejšie, niekedy pomalšie. Ako sa mením ja, mení sa aj moja tvorba. Snažím sa o akýkoľvek (aj malý) progres vo svojej tvorbe, v mojom myslení, v živote, všade. Mám všetko prepojené a snažím sa to vylepšovať, meniť, skúšať, transformovať. Hýbať sa!

Ženskosť je pre mňa sila a krehkosť v jednej forme. No keďže sa snažím na ľudí pozerať bez ohľadu na pohlavie, predstava ženstva vo mne evokuje telesnosť typickú žene, nie vlastnosti. Poznám ženských mužov a mužské ženy. O rodovej identite a sociálnych rolách však uvažujem často. Veľká časť mojej rodiny je konzervatívnejšia ako ja, a ako žena sa stretávam so stereotypným vnímaním ženy. Fandím ženám v umení ale aj všeobecne. Držím palce ženám ktoré tvoria svoje diela popri výchove detí ale aj lesbičkám, či ženám v depresiách nech už ju majú z čohokoľvek. Ostáva len dúfať, že nielen v umení budú ženy rešpektovanejšie. Predpokladám, že v budúcnosti bude feministického umenia viac, a to nielen od autoriek, ale aj autorov. V našej spoločnosti stále existujú rozdiely medzi umelcami a umelkyňami. Nie v kvalite umenia, to určite nie. Skôr to vnímam tak, že od mladej ženy-umelkyne sa predpokladá že skôr, či neskôr si založí rodinu a teda že bude matkou. Čiže očakáva sa, že nebude tak produktívna a už na začiatku musí byť o trochu bojovnejšia ako muži. Myslím si, že pri zberateľoch umenia majú na začiatku výhodu mladí muži, pretože u žien je umelecká budúcnosť kvôli teoretickému materstvu nejasnejšia. Avšak moje osobné skúsenosti sú všetky pozitívne a zatiaľ necítim žiadne nevýhody ako žena. Vnímam, že umelecká scéna je veľmi otvorená a myslením trochu viac čerstvá. Snáď ma nesklame. 

Mám rada Slovensko kvôli jeho prírode a môjmu domovu. Veľa krát si ale predstavujem, ako asi by sa mi darilo ako maliarke narodenej v New Yorku (smiech). Mám slovenských rodičov a slovenské korene, no mám rada svetovú umeleckú scénu, a časť mojej rodiny a kamarátov žije v rôznych kútoch sveta. V našom krásnom štáte je kultúra niečo zašpinené zaprášené v nepotrebnom depozite. Bohužiaľ, politika dostatočne nevychováva ľudí na Slovensku ku chápaniu súčasnej kultúry, a ani tej nesúčasnej. Ľudí nezaujíma kultúra, ani okrajovo, a tú dobrú chápu ako historizmus alebo folklór. Aj folklór je naša kultúra, no je mi ľúto, že je politicky zneužívaný, no postupne si ho z osobného sentimentu stále viac obľubujem. Ak vidím, že s históriou a dedičstvom našej krajiny sa zaobchádza s úctou, súčasne, mierumilovne a profesionálne, som spokojná. Históriu a dedičstvo (nie len) našej krajiny, si vážim. Naša spoločnosť sa v súčasnosti musí vyrovnávať s extrémizmom a chaosom vo vláde, nekompetentnosťou, korupciou, rasizmom a xenofóbiou. Dnes, v časoch covidu, je na prvom mieste zdravie. Nemám rada konšpiračné a dezinformačné weby, hlavne v dnešných časoch, kedy k nim má prístup skoro každý. Vadí mi Kultúrblog a ich pasívna agresia, nacionalizmus, a závany nacizmu. Na strednej škole som mala v triede neonacistov a bolo ťažké ich presviedčať o pravde, mali tú svoju. Vtedy som si naštudovala historické udalosti okolo I. a II. svetovej vojny, ale aj ďalej v čase, aby sme sa mohli takpovediac slovne biť. Je nutnosť poznať históriu, aby sa neopakovali staré chyby. Máme problém s nekritickou spoločnosťou, alebo naopak agresívne-hlúpo kritickou. Ľudia sa nesústredia, nechcú si zisťovať viac pohľadov na vec. Stačí im senzácia, škandál. Potom sa cítia nadradení a vševediaci. Galantnosť a jemnosť nie je „cool“. 

Moje súkromie a práca sú tak prepletené že možno tvoria jeden celok. Môj celok si môžeme predstaviť ako klbko magickej vlny. Klbko tvoria rôzne farby a druhy vĺn so schopnosťou zmenšovať a zväčšovať sa. Niekedy vlna predstavujúca problémy v tvorbe, maľbu a výstavy prevyšuje všetky ostatné vlnky. A niekedy je to otec, mama, manžel, pes, vzťahy atď. Klbko som ja a snažím sa riešiť dôležité vlnky. Rovnováhu cítim vtedy, keď mi je dobre. Čokoľvek vtedy prevyšuje to druhé, nie je to podstatné. Na začiatku keď som sa čerstvo zaľúbila do môjho manžela, musím uznať, že som pár mesiacov maľovala o trošku menej. Dnes som čerstvá manželka. Našťastie mám partnera, ktorý tiež tvorí a veľa cestuje za prácou. Mám preto veľa času sama na seba, a veľa pochopenia pre moju tvorbu. S mojim manželom sa cítim absolútne komfortne a môžem si tak povediac robiť čo chcem. Umenie a maľba tu bola so mnou vždy. Cítim sa teda ako celok. Teda ak niekto ovplyvní môj život, dotkne sa to aj tvorby. Je to prirodzené. Môj každodenný život sa nemení rýchlo z dňa na deň a ani umelecké postupy. Sú to jemné posuny, ktoré riadim ja.  

Výber prác123456.

Text bol napísaný v spolupráci so Zuzanou Kotíkovou (2021).

1Obrázok: Ľubomíra Sekerášová, Man, Stranger and Dogs, 2019, 350 x 250 cm, tuš na plátno. S láskavým dovolením umelkyne.
2Obrázok: Ľubomíra Sekerášová, Sleeping in Snow, 2019, 140 x 170 cm, tuš na plátno. S láskavým dovolením umelkyne.
3Obrázok: Ľubomíra Sekerášová, Eternal Isolation II., 2020, 200 x 180 cm, akryl na plátne. S láskavým dovolením umelkyne.
4Obrázok: Ľubomíra Sekerášová, Boat I, 2017, 250 x 180 cm, akryl a lak na papier. S láskavým dovolením umelkyne.
5Obrázok: Ľubomíra Sekerášová, Shining boy, 2017, 70 x 50 cm, ceruzka na papieri. S láskavým dovolením umelkyne.
6Obrázok: Ľubomíra Sekerášová, Sunset Peaks, 2020, 285 x 158 cm, akryl a tuš na plátne. S láskavým dovolením umelkyne.