Leontina Berková
– born in 1992 in Trenčín. She is a graduate of the Department of Photography and New Media at the Academy of Fine Arts in Bratislava. She lives and works in Bratislava.
In my artistic practice, I refer to the problems of the photographic medium – its formal, content, and social levels. I am interested in this medium with an overlap to other media and installations. The position of the photographer allows me to take banal stimuli from reality and show them to the viewer in a whole new context, which I create myself and which I consider important. In my latest works, I am trying to confuse the viewer and disturb him/her by what he/she sees. We are almost always 100% sure of our eyesight. We think it never lies to us. I am trying to achieve the opposite. Forcing the viewers to explore things and the connection between them as if they were seeing them for the first time.
At the beginning of each project, I come up with a simple idea or feeling, which I later develop into a whole series. Sometimes the first impulse is a dream. Many times, I dream about photography and how I create objects in my studio or in non-existent residences. It is the way I process a lot of my unrealized impulses. I write down ideas into one endless document on my phone. At first, I realize solo snapshots in the studio that then inspire me to other works (objects, photographs, installations, videos).
In the Landscape series12, I am interested in the relationship between what is being photographed and photography. As a photographer, I try to deal with the fact that the photo itself will always be just a copy of the photographed object – the original (authentic in the photographer’s view of the object, placement in context, choice of technique, etc.). I created a series of objects, where I try to return the original spatial shape of the photographed person to the recorded and printed objects in the photograph.
The objects I chose to photograph in the Landscape series were not random. When choosing a subject, I focused on a topic that refers to copying itself. The starting point for me was the motif of ancient sculptures, which are constantly copied. One of the first tasks you will receive as an art school student is to make the most faithful copy of an ancient bust, which is also a multiple copy. Copying the copied is multiplied to an infinity. In addition to the loss of the original volume, the original material from which the first and only originals were created is also lost.
This idea took me one step further. I became interested in copies of the materials, in the loss of real materials and the use of their substitutes – various types of metals, solid wood, precious metals. Copying has also been facilitated by the advent of the digital age. Creating and retrieving material patterns is easier and more accessible than in the past. Their use became common. People choose visually appealing processing materials, even if they are copies, stickers. Real marble is cold to the touch and you cannot deceive physical contact with the material. People have not invented anything like that yet. They cannot afford expensive and original materials. I think that says a lot about today’s society.
It is important for me to think about the final installation from the beginning when creating new projects. Making a shot and taking a picture of it is just part of the job. In the last series Golden Ratio345678 I deal with the topic of tree breeding in a family orchard. I work with physical cutting and carving – into the objects I photograph and also into already printed photographs. Pruning as such is a very important element in growing fruit trees. Trees need to be cut in the right places, at the right angles, at the right time. The same goes for grafting trees. Therefore, I chose this principle when creating the whole project.
I perceive Erasmus stay at the Academy of Arts in Łódz to be one of the turning points in my thinking about art. The approach of the professors was very supportive. Teachers motivated their students to extreme performances and experiments in their own work. The deviation from the expected was considered positive. I am also inspired by experimental and innovative approaches in architecture in my work.
I am not the type of artist who visits her studio and works on new works every day. Nevertheless, it is important for me to maintain contact with the local art scene, which provides the artist with a gallery and knowledge base for development in contemporary art issues. At the same time, I photograph works for artists, designers, exhibitions and openings for galleries and art festivals, helping them with the creation of publications and technical background. Thanks to that I am in constant contact with the art scene.
I cannot separate my view of the world from what I create. I often digress to different topics in my work. This is because I have an intrinsic need to comment on various themes. I grew up glued to the computer screen. For me, the Internet is a place where I can mentally move and connect with anyone in the world. But at the same time, I realize that it is just an imperfect copy of our real world. Here we are at that copy again.
Please see selection of artist’s works91011.
The text was written in collaboration with Miroslava Urbanová (2021).
1Image: Leontína Berková, Landscape, 2020. Courtesy of the artist.2Image: Leontína Berková, Landscape, 2020. Courtesy of the artist.
3Image: Leontína Berková, Golden Ratio, 2020. Courtesy of the artist.
4Image: Leontína Berková, Golden Ratio, 2020. Courtesy of the artist.
5Image: Leontína Berková, Golden Ratio, 2020. Courtesy of the artist.
6Image: Leontína Berková, Golden Ratio, 2020. Courtesy of the artist.
7Image: Leontína Berková, Golden Ratio, 2020. Courtesy of the artist.
8Image: Leontína Berková, Golden Ratio, 2020. Courtesy of the artist.
9Image: Leontína Berková, Spatial Studies, 2018. Courtesy of the artist.
10Image: Leontína Berková, Spatial Studies, 2018. Courtesy of the artist.
11Image: Leontína Berková, Spatial Studies, 2018. Courtesy of the artist.
– sa narodila v roku 1992 v Trenčíne. Je absolventkou Katedry fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Žije a pracuje v Bratislave.
V mojej umeleckej praxi sa odvolávam k problémom fotografického média – jeho formálnym, obsahovým a spoločenským rovinám. Zaujímam o médium fotografie s presahom do iných médií a inštalácie. Pozícia fotografky mi dovoľuje preberať banálne podnety z reality a ukazovať ich divákovi v novom kontexte, ktorý sama vytvorím a považujem za dôležitý. Vo svojich posledných prácach sa diváka snažím zmiasť a zneistiť videným. Zrakom sme si takmer vždy stopercentne istí. Myslíme si, že nás nikdy neklame. Ja sa snažím dosiahnuť opak. Donútiť diváka skúmať veci a vzťahy medzi nimi tak, ako by ich videli po prvýkrát.
Na počiatku každého projektu prichádzam s jednoduchým nápadom, alebo pocitom, ktorý neskôr rozviniem do celej série. Niekedy je prvotným impulzom sen. Mnohokrát sa mi sníva o fotografovaní a o tom ako vytváram objekty vo svojom ateliéri alebo na nejestvujúcich rezidenciách. Je to spôsob akým spracovávam množstvo svojich nerealizovaných impulzov. Nápady si píšem do jedného nekonečného dokumentu v mojom telefóne. Ako prvé realizujem sólové snímky v ateliéri, ktoré ma inšpirujú k ďalším dielam (objekty, fotografie, inštalácie, videá).
Prvé zábery často reflektujú len moje jednoduché zaujatie témou, alebo predmetom. V hlave si postupne formujem obrazy a myšlienky, ktoré mi téma asociuje. Snažím sa naštudovať si ju z dostupných zdrojov, rozmýšľam nad tým, prečo je pre mňa táto téma dôležitá a akú informáciu/ emóciu chcem predať divákovi.
Pred začiatkom štúdia na vysokej škole som sa túžila stať dokumentárnou fotografkou. Neskôr na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave som pochopila, že moja predstava o tom, čo znamená dokument pre mňa je odlišná od toho, čo je definované v poučkách a že celkom do tejto kolónky so svojou tvorbou nezapadám. Namiesto priameho zobrazenia situácií som sa radšej zamerala na emóciu, ktorú mi vybrané témy sprostredkovali. Snažila som sa ju čo najlepšie vyjadriť, k čomu som si začala dopomáhať vlastným inscenovaním fotografických scén. Inscenovanie mi pomohlo strohej dokumentácií pridať môj vlastný pohľad na témy a vyrovnanie sa s nimi.
V sérií Landscape12, sa zaujímam o vzťah fotografované-fotografia.Ako fotografka sa snažím vysporiadať s tým, že samotná fotografia vždy bude len kópia fotografovaného objektu – originálu (originálny môže byť fotografov pohľad na objekt, zasadenie do kontextu, zvolenie techniky a pod.)Vytvorila som sériu objektov, kde sa pokúšam zaznamenaným a vytlačeným objektom na fotografií, vrátiť prostredníctvom fyzického modelovania pôvodný priestorový tvar fotografovaného.
Objekty, ktoré som si v sérií Landscape vybrala na fotografovanie neboli náhodné. Pri výbere námetu som sa zamerala na tému odvolávajúcu sa k samotnému kopírovaniu. Počiatočným bol pre mňa motív antických sôch, ktoré sú neustále kopírované. Jednou z prvých úloh, ktorú dostaneš ako študent/ka umeleckej školy, je vytvoriť čo najvernejšiu kópiu antickej busty, ktorá je už tiež niekoľko násobnou kópiou. Kopírovanie kopírovaného sa znásobuje na nekonečno. Okrem pôvodného objemu sa vytráca tiež originálny materiál, z ktorého bol prvý a jediný originál vytvorený.
Táto myšlienka ma priviedla o krok ďalej. Začala som sa zaujímať o kópie materiálov. O vytrácanie skutočných materiálov a o používanie ich náhrad – rôzne druhy kovov, drevený masív, drahé kovy. Kopírovanie uľahčil aj nástup digitálnej doby. Vytváranie a získavanie patternov materiálov je jednoduchšie a dostupnejšie ako v minulosti. Ich použitie je bežným. Ľudia si vyberajú vizuálne príťažlivé spracovanie materiálov, hoci sú to kópie, samolepky. Skutočný mramor je na dotyk chladný. Fyzický kontakt s materiálom sa ale oklamať nedá. Také niečo ešte ľudia nevynašli. Drahé a originálne materiály si nemôžu dovoliť. Myslím, že to veľa vypovedá o súčasnej spoločnosti.
Pri tvorbe nových projektov je pre mňa dôležité od začiatku myslieť na finálnu inštaláciu. Vytvoriť záber a odfotografovať ho je len časťou práce. V poslednej sérií Zlatý rez345678 sa venujem téme šľachtenia stromov v rodinnom sade. Pracujem s fyzickým rezaním a vyrezávaním – do objektov, ktoré fotografujem a do už vytlačených fotografií. Orez ako taký je veľmi dôležitým prvkom pri pestovaní ovocných stromov. Stromy je treba rezať na správnych miestach, v správnych uhloch, v správnom čase. Rovnako aj pri štepení stromov. Preto som si zvolila tento princíp aj pri tvorbe celého projektu.
Za jeden zo zlomových momentov v mojom premýšľaní o umení pokladám Erasmus na Akadémii umení v Lodži. Prístup profesorov bol veľmi podporujúci. Učitelia motivovali svojich študentov k extrémnym výkonom a experimentom vo vlastnej tvorbe. Vybočenie z očakávaného bolo považované za kladné. Rovnako ma v mojej tvorbe inšpirujú experimentálne a inovačné prístupy v architektúre.
Nie som typ umelkyne, ktorá navštevuje svoj ateliér a pracuje každodenne na nových dielach. Napriek tomu je pre mňa dôležité udržiavať kontakt s lokálnou umeleckou scénou, ktorá umelcovi poskytuje galerijné a vedomostné zázemie pre rozvoj v súčasnej umeleckej problematike. Zároveň sa venujem fotografovaniu diel pre umelcov, dizajnérov, výstav a vernisáží pre galérie a umelecké festivaly, pomáham im s tvorbou publikácií a technickým zázemím. Vďaka čomu som tiež neustále v kontakte s umeleckou scénou.
Môj pohľad na svet neviem oddeliť od toho, čo vytváram. Často skáčem vo svojej tvorbe k rôznym témam. Je to preto, že mám vnútornú potrebu vyjadriť sa k rôznym témam. Vyrastala som prilepená k obrazovke počítača. Internet je pre mňa miesto, kde sa môžem mentálne premiestniť a spojiť s kýmkoľvek na svete. Ale zároveň si uvedomujem, že je to len nedokonalá kópia nášho reálneho sveta. Opäť sme pri tej kópii.
Ďalší výber prác91011.
Text bol napísaný v spolupráci s Miroslavou Urbanovou (2021).
1Obrázok: Leontína Berková, Landscape, 2020. S láskavým dovolením umelkyne.
