Ivana Šáteková

– born in 1984, she lives in Bratislava. She studied at the Puppetry Department at the Academy of Performing Arts, and then completed her studies at the Academy of Fine Arts and Design in the studio + -XXl with prof. Daniel Fischer. In 2013 she became a finalist in the Essl Art Award and in 2014 she was awarded the Tatra banka Foundation Award. In her work she uses painting and drawing inspired by comics and photographs found in books or on the Internet, but she also works with other media (embroidery, object, interactive installation). Her work is characterized by uncompromising humour, irony, and insight, with which she reacts on current social issues. She connects history, folklore, and folk traditions with the contemporary world, on the basis of which she comments on deep-rooted paradoxes and absurdities in Slovak society. She is a member of the drawing trio Dzive and collaborates on the children’s magazine Bublina.                      

/instagram.com/ivana_satekova/

Ivana Šáteková is a visual artist who deals with current social events, political issues, and sociological phenomena in her work. Her works are anchored in the Slovak context, reflect the local mentality and critically express local traditions or cultural practices. She uses familiar visual language and legible content to communicate uncomfortable facts, persistent inequalities, prejudices, or stereotypes directly to the audience.

For Ivana, artistic creation represents a social relationship. She understands it as “a voice to speak, so perhaps my most important question is: Will anyone hear that voice? I try to respond to public issues with my work, so it is essential for me to be heard.” For this reason, Ivana’s creative process is based on “a constant process of thinking, but always on a different topic. The topic that is in the present moment the strongest for me and I need to respond to with my work. Every exhibition I have realized is different. I always create new content for it and the material and form is always different. I can’t work continuously in one art language. I like experimenting and trying new approaches. The only constant is the initial process of thinking and gathering information.”

In her work, Ivana Šáteková mainly mentions negative or not very reflected problems that occur in Slovak society1. Over the years, she has dealt with issues of sexism, misogyny, racism, fascism, and xenophobia. She often works with overlaps into the past, into folk or popular culture, and seeks the most appropriate means that could effectively express her critical attitude. For Ivana, the story is important, the creation of short, but straightforward narratives, and this matter determines the preferred format of the work. Most characteristic of her work is especially drawing, which resembles comic pictures. She also looks for the inspiration in comics when searching for the right visual language for a story.

Ivana has long been dedicated to the reflection of the social and professional status of women. She also approaches this theme from her own experience, because when she became a mother, her conditions for artistic creation changed significantly: “Before motherhood, my life was about me and my work. Now it’s about my child, the household, my work and a little bit about me. At first, my ego found it difficult to deal with, but when one finds a rhythm in it, everything can be kind of combined. Not as generous as before, but acceptable. Well, it’s different from my husband’s life. I have to arrange everything so that I can create. It’ takes lot of energy and planning, organizing and logistics. However, if my husband did not cooperate, it would be more difficult.” Creating a space for work has become a great challenge, also due to the social expectations that are placed on women. “It is an eternal cycle of remorse. When I’m in the studio for a long time, I have remorse for not being with a child, and when I’m overwhelmed at home with cooking and cleaning for a long time, I have a bad feeling that I might rather be in the studio. If working women weren’t considered bad mothers, I wouldn’t even feel that way.

In 2017, Ivana Šáteková created several series that responded to the position of women in an intimate environment and within society. There Were People There, Even Women (2018) presents an edition of linocuts depicting women in traditional costumes in everyday work, but instead of heads, they have traditional clay jugs. The anonymity that envelops them is an expression of social indifference to women’s work – unrecognized and unappreciated. The title of the series also indicates the historical overlap of this work. It refers to a traditional proverb that Ivana found in Adolf Petr Záturecký’s book Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia [Slovak Proverbs, Sayings and Adages] from 1897. In this book she found a disturbing picture of gender-based prejudices and ideas that limit women to domestic work and their motherhood. Even though the collected proverbs seem to belong to the past, Ivana repeatedly reminds with her works that the patriarchal setting of Slovak society has deep roots and can be convincingly traced even in the present. This is also indicated by a follow-up series of broken porcelain statuettes called The Unbearable Lightness of Beating (2018). In it, Ivana works with accidentally and intentionally damaged white porcelain sculptures, which are often present in Slovak households, and which she completes with small drawings and paintings. Ivana connects the fragility and instability of porcelain with stereotypical notions of femininity and at the same time points out visible and invisible signs of domestic violence.

In her work, Ivana does not forget to criticize the women themselves. In the series Gouaches (2017), it captures numerous Slovak folk traditions, especially wedding ones. The ritual of putting on the headdress which is worn by married women and bachelorette party, which usually take place in the female circle, take on a darker touch in Ivana’s presentation and emphasize the fact that women often treat each other more like rivals than real friends. In this context, Ivana says: “I would like women’s cohesion to work. Not only on the art scene, but everywhere. The obstacles are constantly placed in our way, so we shouldn´t place them in the way of each other.” However, Gouaches not only comment on the problematic behaviour described above, but also point to contemporary political events. Gender issues were relevant at the time, especially in the context of the debate on the Istanbul Convention. At the same time fascist, and extremist sentiments intensified, opposing several ethnic and religious groups. In connection with this event, nationalism began to spread more and more, and in this context Slovak folklore played an important role as a self-identifier, which enabled a more effective definition of true, authentic Slovakness. Ivana reacted to this with the series Up heil, down heil (2017), created using the embroidery technique from Šoporňa, village of south-west Slovakia. The choice of this medium was mainly related to the fact that embroidery from Šoporňa is known for its miniature figural decoration, which enabled Ivana to build a narrative and resemble the format of a comic book. Ivana perceives this work as an update of the Slovak traditional craft; she places costumed characters in contemporary situations, snatches them from timeless idealization and instead sets the flip side of Slovak reality. The title of the project refers to the text of a traditional song, which is adapted to the current context and at the same time is a reference to the problematic Slovak past. This intertwining of the present and the past is crucial for Ivana: “Learning from the past is essential for the future to work. We will not erase our communist and clerical-fascist past, so I at least remind it, because through various bizarre movements, these hateful tendencies are returning to us like a boomerang. It is necessary to draw attention to this phenomenon. I feel that fascism, racism, and xenophobia are deeply rooted in us. As if it had been passed down from generation to generation. I see that it is a worldwide trend to lean towards absurd hatreds. Fascism is a memento that really resonates in me.” Ivana is not just critical of her surroundings and society in this series. She is not afraid to show the opposite sides of her embroidery, which are full of tangled threads and knots, and thus slightly ironizes and questions her authorial position and the idea of ​​a Slovak woman as a clever housewife.

In 2017, Ivana created an interactive installation I am Slovak, and I will be Slovak! with the aim of ironizing and at the same time reflecting the manifestations of modern nationalism in Slovakia. The installation represents an uncomfortable confrontation with the heritage, which is usually presented as folk wisdom, passed down from generation to generation, and which, in fact, often reinforces negative stereotypes and beliefs. She further develops manifestations of hatred and intolerance in Slovak society in the Hate-Slovaks project (2018) and responds to aggressive messages and threats received from people on the Internet.

Ivana Šáteková sees her work as an opportunity to be heard: “I have often heard the opinion that art should not be engaged and should be apolitical. However, I do not know how to create otherwise. This is my voice that I cannot calm down. It’s probably naive to think that I can change something with the exhibition but being quiet is even less effective.” Her works are therefore direct, accurate and striking. Ivana does not use metaphors, but narrative visual language, which is close to all of us. She can communicate content directly, causing discomfort and critical reflection. She calls for social responsibility and the need to face the negative phenomena of the past and present and to update local traditions and heritage in a new, more conscious way.

The text was written in collaboration with Viktória Beličáková (2020).

Viktória Beličáková was born in 1994. In 2013 – 2019 she studied art history at the Faculty of Arts at the Charles University in Prague. She completed internships at the Prague City Viktória Beličáková was born in 1994. In 2013 – 2019 she studied art history at the Faculty of Arts at the Charles University in Prague. She completed internships at the Prague City Gallery, Regional Gallery in Liberec, at the Ludwig Museum and Trafó House of Contemporary Arts in Budapest, and at the U10 Gallery of Contemporary Art in Belgrade, Serbia. In the organization tranzit.cz she worked as a production manager and main coordinator of the first year of the biennial In the matter of art 2020 in Prague. She is currently a doctoral student at the Institute of Art History of Charles University. She is engaged in independent research, writing and cultural work. Thematically, she focuses mainly on feminism, social, participatory and community art. She addresses issues of personal and collective identity, migration and origin, geography, space and narrativity in the context of Eastern Europe. She is interested in everything that is difficult to define and is on the border. She critically re-evaluates the basics of the field of art history, especially seen from marginalized perspectives with regard to her own subjectivity.

1See: https://www.works.io/ivana-satekova 

– sa narodila v roku 1984, žije v Bratislave. Študovala na Katedre bábkarskej tvorby na Vysokej škole múzických umení, nakoniec svoje štúdium ukončila na VŠVU v ateliéri +-XXl u prof. Daniela Fischera. V roku 2013 sa stala finalistkou Essl Art Award a v roku 2014 jej bola udelená Cena Nadácie Tatra banky. Vo svojej tvorbe používa maľbu a kresbu inšpirovanú komiksom a fotografiami nájdenými v knihách či na internete, no pracuje aj s inými médiami (výšivka, objekt, interaktívna inštalácia). Typický je pre ňu nekompromisný humor, irónia a nadhľad, pomocou ktorých sa vyjadruje k aktuálnym spoločenským témam. Rada prepája históriu, folklór a ľudové tradície so súčasným svetom, na základe čoho komentuje hlboko zakorenené paradoxy a absurdity v slovenskej spoločnosti. Je členkou kresliarskeho tria Dzive a spolupracuje na časopise pre deti Bublina.

/instagram.com/ivana_satekova/

Ivana Šáteková je vizuálna umelkyňa, ktorá vo svojej tvorbe reaguje na aktuálne spoločenské dianie, politické otázky a sociologické fenomény. Jej práce sú ukotvené v slovenskom kontexte, reflektujú miestnu mentalitu a kriticky sa vyjadrujú k lokálnym tradíciám či kultúrnym praktikám. Využíva predovšetkým familiárny vizuálny jazyk a čitateľné obsahy, aby publiku priamo komunikovala nepohodlné skutočnosti, pretrvávajúce nerovnosti, predsudky alebo stereotypy.

Umelecká tvorba predstavuje pre Ivanu spoločenský vzťah. Chápe ju ako „hlas, ktorým môžem prehovoriť, preto asi moja najdôležitejšia otázka je: Bude niekto ten hlas počuť? Snažím sa svojou tvorbou reagovať na veci verejné a preto je pre mňa podstatné, aby nešiel odkaz do ticha.“  Z tohto dôvodu je Ivanin tvorivý proces založený na „neustálom procese uvažovania, no vždy nad inou témou. Témou, ktorá je pre mňa práve najsilnejšia a potrebujem na ňu reagovať svojou prácou. Každá výstava, ktorú som realizovala, je iná. Vytváram na ňu vždy nový obsah a aj materiál a forma, ktorou na ňu reagujem, je vždy iná. Neviem pracovať kontinuálne jedným výtvarným jazykom. Mám rada experimentovanie a skúšanie nových prístupov k zobrazovaniu. Jediné, čo ostáva, je počiatočný proces uvažovania a zbierania informácií.“

Ivana Šáteková pomenúva vo svojej tvorbe najmä negatívne alebo nie príliš reflektované problémy, ktoré sa vyskytujú v slovenskej spoločnosti1. V priebehu rokov spracovávala otázky sexizmu, mizogýnie, rasizmu, fašizmu či xenofóbie. Často pracuje s presahmi do minulosti, do ľudovej či populárnej kultúry, a hľadá najvhodnejší výrazový prostriedok, ktorý by dokázal efektívne vyjadriť jej kritický postoj. Pre Ivanu je dôležitý príbeh, vytváranie krátkych, ale o to priamočiarejších naratívov a tomu je podmienený formát, s ktorým najradšej pracuje. Nepriehľadná je najmä jej kresba, ktorá pripomína komiksové obrázky, a z komiksov ťaží aj pri hľadaní správneho vyjadrenia príbehu vizuálnym jazykom. 

Ivana sa dlhodobo venuje reflexii sociálneho a profesionálneho postavenia žien. Posudzuje to aj z vlastnej skúsenosti, pretože po tom, čo sa stala matkou, sa jej podmienky k umeleckej tvorbe výrazne zmenili: „ Pred materstvom bol môj život o mne a mojej tvorbe. Teraz je o mojom dieťati, domácnosti, mojej tvorbe a trochu aj o mne. Zo začiatku sa s tým moje ego ťažko vysporadúvalo, ale keď si človek nájde v tom celom rytmus, tak sa dá všetko akosi skĺbiť. Nie už veľkoryso ako kedysi, ale prijateľne. No je to iné ako život môjho muža. Ja si musím všetko zariadiť tak, aby som mohla tvoriť. Je to veľa energie a plánovania, organizovania a logistiky. Keby však nespolupracoval, tak by to bolo ťažšie.“ Vytvorenie priestoru pre tvorbu sa stalo veľkou výzvou a to aj kvôli spoločenským očakávaniam, ktoré sú na ženy kladené. „ Je to večný kolobeh výčitiek. Keď som dlho v ateliéri, tak mám výčitky, že som mala byť s dieťaťom, a keď som doma pridlho zavalená varením a upratovaním, tak mám zlý pocit, že by som mohla byť radšej v ateliéri. Keby možno neboli pracujúce ženy považované za zlé matky, tak by sa mi tento pocit ani neobjavoval.“  

V roku 2017 vytvorila Ivana Šáteková niekoľko sérií, ktoré reagovali na pozíciu žien v intímnom prostredí i v rámci spoločnosti. Boli tam ľudia aj ženy (2018) predstavuje edíciu linorytov zobrazujúcich ženy v krojoch pri každodenných prácach, no miesto hláv majú tradičné hlinené krčahy. Anonymita, ktorá ich zahaľuje, je výrazom spoločenskej ľahostajnosti k ženskej práci – nerozpoznanej a neohodnotenej. Názov série tiež naznačuje historický presah tohto diela. Odkazuje totiž k tradičnému prísloviu, ktoré Ivana našla v knihe Adolfa Petra Zátureckého Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia z roku 1897. V tejto knihe sa stretla so znepokojivým obrazom rodovo podmienených predsudkov a ideí, ktoré ženy limitujú na domáce práce a ich materstvo. Napriek tomu, že zozbierané príslovia zdanlivo patria k minulým dobám, Ivana svojimi prácami opakovane pripomína, že patriarchálne nastavenie slovenskej spoločnosti má hlboké korene a dá sa presvedčivo vystopovať aj v súčasnosti. Poukazuje na to tiež nadväzujúca séria rozbitých porcelánových sošiek s názvom Neznesiteľná ľahkosť bitia (2018). Ivana v nej pracuje s náhodne aj úmyselne poškodenými bielymi porcelánovými sochami, ktoré sú často prítomné v slovenských domácnostiach, a ktoré dotvára drobnou kresbou a maľbou. Krehkosť a labilnosť porcelánu spája Ivana so stereotypnými predstavami o ženskosti a zároveň poukazuje na viditeľné aj neviditeľné známky domáceho násilia. 

No Ivana vo svojej tvorbe neopomína ani kritiku samotných žien. V sérii Gvašáky (2017) zachytáva početné slovenské ľudové tradície, predovšetkým tie svadobné. Čepčenie a rozlúčka so slobodou, ktoré sa väčšinou odohrávajú v ženskom kruhu, nadobúdajú v Ivaninom podaní temnejší nádych a zdôrazňujú fakt, že ženy sa k sebe často správajú skôr ako sokyne, než skutočné priateľky. Ivana v tomto kontexte hovorí: „Bola by som rada, keby len fungovala ženská súdržnosť. Nielen na výtvarnej scéne, ale všade. Polená sú nám kladené pod nohy aj bez toho, aby sme si ich kládli navzájom.“ Gvašáky sa však vyjadrujú nielen k popisovanému problematickému správaniu, no poukazujú i na dobové politické dianie. Rodová tematika bola v tom čase aktuálna najmä v súvislosti s diskusiou ohľadom Istambulského dohovoru. V tej istej dobe však zároveň silneli fašistické a extrémistické nálady, ktoré sa vyhraňovali voči viacerým etnickým a náboženským skupinám. V súvislosti s týmto dianím sa začal čoraz viac rozmáhať nacionalizmus a slovenská ľudová tvorba hrala v tomto kontexte dôležitú úlohu seba-identifikátora, ktorý umožňoval efektívnejšie definovanie pravej, autentickej slovenskosti. Ivana na to reagovala sériou Hore hajl, dole hajl (2017), vytvorenou technikou šopornianskej výšivky. Voľba tohto média súvisela najmä s tým, že výšivky zo Šoporne sú známe svojou miniatúrnou figurálnou výzdobou, ktorá Ivane umožnila lepšie budovanie naratívu a pripodobnenie sa formátu komiksu. Ivana chápe túto prácu ako aktualizáciu slovenského tradičného remesla; krojované postavy zasadzuje do súčasných situácií, vytrháva ich z nadčasovej idealizácie a miesto toho nastavuje odvrátenú stránku slovenskej reality. Názov projektu odkazuje na text tradičnej piesne, ktorá je prispôsobená aktuálnemu kontextu a zároveň je referenciou na problematickú slovenskú minulosť. Toto prelínanie súčasného a minulého je pre Ivanu kľúčové: „Poučiť sa z minulosti je nutné, aby fungovala budúcnosť. Našu komunistickú a klérofašistickú minulosť nevymažeme a tak ju aspoň pripomínam lebo cez rôzne bizarné hnutia sa nám tieto nenávistné tendencie vracajú ako bumerang. Je nutné na tento jav upozorňovať . Mám pocit, že fašizmus, rasizmus a xenofóbia sú v nás hlboko zakorenené. Akoby sa to dedilo z generácie na generáciu. Sledujem, že je to celosvetový trend prikláňať sa k absurdným nenávistným názorom. Fašizmus je memento, ktoré vo mne naozaj rezonuje.“ Ivana však nie je v tejto sérii kritická len k svojmu okoliu a spoločnosti. Nebojí sa ukázať aj opačné strany jej výšiviek, ktoré sú plné pomotaných nitiek a uzlov, a tým zľahka ironizuje a spochybňuje svoju autorskú pozíciu i predstavu slovenskej ženy ako šikovnej domácej pani. 

V roku 2017 Ivana vytvorila interaktívnu inštaláciu Slovák som a Slovák budem s cieľom ironizovať a zároveň reflektovať prejavy novodobého nacionalizmu na Slovensku. Inštalácia predstavuje nekomfortnú konfrontáciu s dedičstvom, ktoré sa zvyčajne prezentuje ako ľudová múdrosť tradovaná z generácie na generáciu, a ktorá v skutočnosti častokrát upevňuje negatívne stereotypy a presvedčenia. Prejavy nenávisti a netolerancie v slovenskej spoločnosti ďalej rozvíja v projekte Hejtslováci (2018) a reaguje na agresívne správy a vyhrážky, čo dostala od ľudí na internete. 

Ivana Šáteková vníma svoju tvorbu ako príležitosť, pri ktorej môže zaznieť jej hlas: „Neraz som si vypočula názor, že umenie nemá byť angažované a má byť apolitické. Ja však inak tvoriť neviem. Práve toto je môj hlas, ktorý neviem utíšiť. Je asi naivné myslieť si, že môžem výstavou niečo zmeniť, ale byť ticho je ešte menej účinné.“ Jej diela sú aj preto priame, presné a úderné. Ivana nepoužíva metafory, ale naratívny vizuálny jazyk, ktorý je nám všetkým blízky. Dokáže bezprostredne komunikovať obsah, vyvolať nepohodlie aj kritické zamyslenie. V prvom rade však apeluje na spoločenskú zodpovednosť a nutnosť čeliť negatívnym javov minulosti aj súčasnosti a aktualizovať miestne tradície a dedičstvo novým, viac uvedomelým spôsobom. 

Text bol napísaný v spolupráci s Viktóriu Beličákovu (2020).

Viktória Beličáková sa narodila v roku 1994. Vyštudovala dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2013-2019). Absolvovala stáže v GHMP v Prahe, OGL v Liberci, v budapeštianskych inštitúciách Ludwig Museum a Trafó House of Contemporary Arts, a v galérii súčasného umenia U10 v Belehrade v Srbsku.V organizácii tranzit.cz pôsobila ako produkčná a hlavná koordinátorka prvého ročníku bienále Ve věci umění 2020 v Prahe. V súčasnej dobe je doktorandkou na Ústave dejín umenia Univerzity Karlovej. Venuje sa nezávislému výskumu, písaniu a kultúrnej práci. Tematicky sa zameriava predovšetkým na feminizmus, sociálne, participatívne a komunitné umenie. Adresuje otázky osobnej a kolektívnej identity, migrácie a pôvodu, geografie, priestoru a narativity v kontexte východnej Európy. Zaujíma sa o všetko, čo je ťažko definovateľné a nachádza sa na pomedzí. Kriticky prehodnocuje základy odboru dejín umenia a to najmä z marginalizovaných perspektív s ohľadom na vlastnú subjektivitu.
1Viď: https://www.works.io/ivana-satekova