Ester Šimerová-Martinčeková

Ester Šimerová-Martinčeková

– born in 1909 Bratislava, died in 2005 Liptovský Mikuláš. Ester M. Šimerová studied at the Académie Julian and Alexandra Exter’s private school in Paris (1927 – 1932). She devoted herself to painting, drawing, collage, creation of objects – cameos, design for monumental works, for a while also to scenography and journalism. She also designed the interior of her apartment in Bratislava’s Avion.

Ester M.-Šimerová was born as Ester Fridriková, during her first marriage her full name was Ester Fridriková-Šimerová and after the second wedding and to this day she is probably best known as Ester Šimerová-Martinčeková. Her long-time friend, art historian Ľudmila Peterajová, named her monograph Ester M. Šimerová. In a letter from 1972 Šimerová worte: “As for my three names, why not miss Martinčeková? After all, neither Medvecká-Belanová nor Špannerová-Nemčíková is written, only my husband’s name has stuck with me.”1. The life of this artist, born in Bratislava, is full of dramas against the background of changing political regimes, which have repeatedly cruelly affected her personal life.

Although, according to Peterajová, Šimerová did not like to talk about her personal life, based on the memories of her contemporaries, her letters, and statements, we can partially reconstruct Šimerová’s view not only of art, its forms, and tasks, but also of itself. It is not a view that the author or her monographer (or I) would describe as feminist, but the healthy self-confidence of an educated artist can be deduced from it. For example, she talks about her meeting with the older surrealist painter Josef Šíma in Prague: “At that time, Šíma knew very little about painting, in the very intellectual sense of the word, and he condemned my efforts to acquire knowledge as nonsense. However, I was passionate about it and I didn’t care if the older painter had different opinions.“2.

In connection with her studies in interwar Paris, Šimerová emphasized that it was mainly training of a Russian exile, a cubofuturist painter Alexandra Exter (and not better-known Fernando Legér, who was also her teacher for a while). Despite her friendship with the Josef Šíma, she was discouraged from surrealism by psychological restraints. She preferred to have everything under control – from her consciousness to composition. So psychic automatism was strange to her, but she mastered some formal principles of the composition of the painting3. Her thinking was influenced mainly by Cubism, which according to her “was the way back to life, because academic art did not notice that the world was covered with asphalt.“4. Her views on mixing art and politics illustrate her statements over the years, for example in an interview with Dr. Jaroslav Zatloukal in newspapers Slovenský denník from 1934, where she stated: “I think that modern art has a primarily artistic function. The social idea finds much better promotional means in photomontage, film, radio, theater and literature.“5.

Later, in response to the art events of the time in Western Europe, she remarked ironically in 1966 from her position in the socialist Eastern Bloc, where political engagement was requisite as a condition of a good artistic practice: “Contemporary young people (at least they were young a year ago) are 20-30 years old (Arroyo, Grinberg, Recalcati etc.). Judging by the reproductions in the magazine l’Oeil, they brought absolutely nothing new. It is re-surrealism, re-action painting, re-pop. However, it can be learned from the text that their benefit is access to these means of expression. Everyone is politically engaged. The result is re-socialistic realism, from which the eyes of our political actors would pass…”6. Even in her work, mainly from the 1950s and 1970s, we find works with engaged themes – images of workers or doves of peace7.  Especially in the 1950s, her work was influenced by a pragmatic struggle with everyday duties and destiny of life outside the center, in the village. In a letter to Emília Juricová from 1952, she writes: “I steal time for painting from cooking and time for cooking and other work I steal from painting…When I finally sit outside with that brush in my hand, I’m glad I’m alive and I paint, hungry for everything I see, and I don´t give a damn about all aesthetic problems …“8.

Šimerová’s work underwent several changes, which were related to the places of her work and the limitations of the possibilities of artistic creation, more or less burdened with dogmas and existential fears. In 1937, she was described by Slovak contemporary critics, of course, typically by generic masculine, as “a brave pioneer, an uncompromising believer in modern art.“9. During the Second World War, when she lived with her first husband František Šimer (executed in Germany for helping Czechoslovak paratroopers from England) in the Protectorate of Bohemia and Moravia, her work was, on the basis of an exhibition in Pilsen in 1941, marked as entartete Kunst. Šimerová said:“For an artist, the word style means his artistic character. This one can’t naturally get from the outside. If he has it, he has it for life. All his work must be marked by this style. It can change the expression for certain topics. However, all the artistic expressions they choose during their lives will be uniform in style.”10. After returning to Bratislava, she became a member of the Group of Fine Artists of August 29 (Skupina výtvarných umelcov 29. augusta) and actively participated in cultural life. After (forced) moving to Liptov in her fifty years together with his second husband, amateur photographer and lawyer Martin Martinček, the forests in which they lived – from supremely landscape depictions to more abstract interpretations, became an important subject for her11. The 1960s brought rehabilitation of her work from the 1930s (mainly thanks to the exhibition project of Karol Vaculík and Ľudmila Peterajová Generation 1909: Conscience of the Epoch in the Slovak National Gallery, 1964), but also experiments with collage, which she often carried out in painting – she searched for foreign magazines like Vogue because of the quality of the print12.

At the same time, she again tried to theoretically reflect on the process and results of her work: “I finally realized the difference in today’s modern artistic composition compared to classics until 1930s and after this period: the first is based on a compositional scaffolding on which to build a painting. On the second, the composition is a swirl of individual elements around the invisible center.13.” In the 1970s, Šimerová looked for ways to portray her contemporaries, she sought a solution in crowds, a mass of faceless people: “Today’s man looks more literary dramatic than artistic. The more I try to see him, the more I hear him. He keeps going, stopping only for a short while. I am not able to capture his matter as if he did not have it, it is a silhouette in motion.”14. According to her own words, her return to the figure was not easy – mainly because of what she experienced during the war in the Protectorate of Bohemia and Moravia and later in the 1950s in Liptovská Ondrašová15. Chess, music, playing cards, gardens, flowers and still lifes later become the subject of her compositions. Due to health problems she completely stopped to create in 1994.

Text was written by Miroslava Urbanová.

1Ľudmila Peterajová, Ester M. Šimerová, Petrus - Slovart Bratislava 2014, p. 257.
2Ibidem, p. 250.
3See: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_1874.
4Ľudmila Peterajová, Ester M. Šimerová, Petrus - Slovart Bratislava 2014, p. 25, see: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_1565.
5Ľudmila Peterajová, Ester M. Šimerová, Petrus - Slovart Bratislava 2014, p. 42.
6Ibidem, p. 252-253.
7See: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_59 and:  https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_4532
8Ľudmila Peterajová, Ester M. Šimerová, Petrus - Slovart Bratislava 2014, p. 248.
9Ibidem, pp. 44-45, see: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.K_3013
10Ľudmila Peterajová, Ester M. Šimerová, Petrus - Slovart Bratislava 2014, p. 70-71.
11See: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_2559
12 See: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_3669
13Ľudmila Peterajová, Ester M. Šimerová, Petrus - Slovart Bratislava 2014, p. 107.
14Ibidem, p. 179.
15See: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:GPB.O_510

– narodila sa v 1909, Bratislavam zomrela v r 2005, Liptovský Mikuláš – študovala na Académie Julian a súkromnej škole Alexandry Exterovej v Paríži (1927 – 1932). Venovala sa maľbe, kresbe, koláži, tvorbe objektov – kameí, návrhom na monumentálne práce, istý čas i scénografii a publicistike. Pre svoj byt v bratislavskom Avione navrhla dizajn interiéru.

Ester M.-Šimerová, narodená ako Ester Fridriková, počas prvého manželstva Ester Fridriková-Šimerová, po druhej svadbe a dodnes je asi najznámejšia ako Ester Šimerová-Martinčeková. Jej dlhoročná priateľka, kunsthistorička Ľudmila Peterajová pomenovala jej monografiu Ester M. Šimerová, z listu od Šimerovej z roku 1972: „Čo sa týka mojich troch mien, prečo nevynechať Martinčekovú? Veď sa nepíše ani Medvecká-Belanová, ani Špannerová-Nemčíková, len mne to manželovo meno prischlo.“1. Život tejto umelkyne, narodenej v Bratislave, je plný drám na pozadí meniacich sa politických režimov, ktoré viackrát kruto zasiahli do jej osobného života. 

Hoci podľa Peterajovej Šimerová o osobnom živote hovorila nerada, na základe spomienok jej súčasníkov, jej listov a vyjadrení vieme čiastočne zrekonštruovať Šimerovej pohľad nielen na umenie, jeho podoby a úlohy, ale aj ňu samotnú. Nejde o pohľad, ktorý by autorka či jej monografistka (alebo ja), označili za feministický, ale dá sa z neho odčítať zdravé sebavedomie vzdelanej umelkyne. Tá napríklad o svojom stretnutí so starším surrealistickým maliarom Josefom Šímom v Prahe hovorí: „Šíma vtedy o maľbe veľmi málo vedel, v tom vlastnom intelektuálnom zmysle slova a mne moje snahy o vedomosti vytýkal ako nezmysly. Mňa to však vášnivo zaujímalo a bolo mi jedno, či má na to ten-ktorý starší maliar iné názory.“2.

V súvislosti so svojím štúdiom v medzivojnovom Paríži Šimerová zdôrazňovala, že išlo predovšetkým o školenie u ruskej exulantky, kubofuturistickej maliarky Alexandry Exterovej (a nie známejšieho Fernanda Legéra, ktorý bol tiež krátko jej učiteľom). Napriek priateľstvu so spomínaným Josefom Šímom ju od surrealizmu odrádzali psychické zábrany. Mala radšej všetko – počnúc svojho vedomia až po kompozíciu – pod kontrolou. Psychický automatizmus jej teda bol cudzí, no niektoré formálne princípy skladby obrazu si osvojila3. Jej rozmýšľanie bolo poznačené predovšetkým kubizmom, ktorý podľa nej „bol cesta späť do života, lebo akademické umenie si nevšimlo, že sa svet pokryl asfaltom“4. Jej názory na miešanie umenia a politiky ilustrujú jej vyjadrenia naprieč rokmi, napríklad v rozhovore s Dr. Jaroslavom Zatloukalom v Slovenskom denníku z roku 1934, kde sa vyjadrila: „Myslím, že moderné umenie výtvarnícke má funkciu predovšetkým výtvarnícku. Sociálna myšlienka nachádza oveľa lepšie propagačné prostriedky vo fotomontáži, vo filme, rádiu, divadle a literatúre“.5.

Neskôr, reagujúc na vtedajšie umelecké dianie v Západnej Európe, poznamenala zo svojej pozície v socialistickom Východnom bloku, kde angažovanosť bola predpisom, podmienkou správnej umeleckej praxe, v roku 1966 ironicky: „Súčasní mladí (aspoň nimi boli pred rokom) sú 20-30 rokov starí (Arroyo, Grinberg, Recalcati etc.). Súdiac podľa reprodukcií v časopise l’Oeil, nepriniesli absolútne nič nového. Je to re-surrealizmus, re-action painting, re-pop. Avšak z textu sa možno poučiť, že ich prínosom je prístup k týmto výrazovým prostriedkom. Všetci sú politicky angažovaní. Výsledok je re-socrealizmus, z akého by našim politickým činiteľom oči prechádzali…“6. Aj v jej tvorbe, predovšetkým v päťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, nachádzame diela s angažovanými témami – obrazy robotníkov, či holubíc mieru7.  Hlavne v päťdesiatych rokoch bola jej tvorba ovplyvnená pragmatickým bojom s každodennými povinnosťami a údelom života mimo centra, na dedine. V liste Emílii Juricovej z roku 1952 píše: „Ja si tu kradnem čas na maľovanie od varenia a na varenie a ostatné práce si kradnem od maľovania…Keď už konečne sedím vonku s tým štetcom v ruke, som rada, že žijem, a maľujem lačno všetko, čo vidím, kašľúc zvysoka na všetky estetické problémy…“8. 

Šimerovej tvorba prešla viacerými zmenami, ktoré súviseli s miestami jej pôsobenia a obmedzeniami možností umeleckej tvorby, viac či menej zaťaženými dogmami a existenčnými strachmi. V roku 1937 bola označená slovenskou dobovou kritikou, samozrejme typicky generickým maskulínom ako „statočný priekopník, nekompromisný vyznávač moderného umenia“9. Počas druhej svetovej vojny, kedy žila s prvým manželom Františkom Šimerom (popravený v Nemecku kvôli pomoci československým parašutistom z Anglicka) v Protektoráte Čechy a Morava, bola na základe výstavy v Plzni v roku 1941 jej tvorba označená za entartete Kunst. Šimerová: „Pre umelca značí slovo štýl jeho umelecký charakter. Tento nemôže, prirodzene dostať zvonka. Ak ho má, má ho pre celý život. Celá jeho tvorba musí byť týmto štýlom poznačená. Môže zmeniť výraz pre určité námety. No všetky výtvarné prejavy, ktoré si behom života zvolí, budú slohovo jednotné.“10. Po návrate do Bratislavy sa stala členkou Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta a aktívne sa zapájala kultúrneho života. Po (nútenom) presťahovaní na Liptov v päťdesiatych rokoch spoločne s druhým manželom, amatérskym fotografom JUDr. Martinom Martinčekom, sa pre ňu stali dôležitým námetom lesy, krajina v ktorej žili – od výsostne krajinárskych zobrazení po abstrahovanejšie interpretácie11. Šesťdesiate roky priniesli rehabilitáciu jej tvorby z tridsiatych rokov (predovšetkým vďaka výstavnému projektu Karola Vaculíka a Ľudmily Peterajovej Generácia 1909: Svedomie doby v Slovenskej národnej galérii v roku 1964), ale aj experimenty s kolážou, ktorú častokrát realizovala aj v maľbe – zháňala kvôli nim zahraničné časopisy ako Vogue – kvôli kvalite tlače12. 

Zároveň sa opäť snažila teoreticky reflektovať na proces a výsledky svojej tvorby: „Konečne som si uvedomila rozdiel v dnešnej modernej kompozícii výtvarnej v porovnaní s klasikou do roku 1930 a po tomto období: prvá má ako základ kompozičné lešenie, na ktorom buduje obraz. Na druhej je kompozícia vírením jednotlivých prvkov okolo neviditeľného stredu.“13. V sedemdesiatych rokoch Šimerová hľadá cesty ako maliarsky vystihnúť svojich súčasníkov, riešenie hľadá v zástupoch, mase ľudí bez tváre: „Dnešný človek na mňa pôsobí skôr literárne dramaticky ako výtvarne. Čím viac sa snažím ho vidieť, tým viac ho počujem. Stále prechádza, zastavuje sa len na malé chvíle. Nie som v stave postihnúť jeho hmotu, akoby ju nemal, je to silueta v pohybe.“14. Jej návrat k figúre nebol, podľa jej vlastných slov, jednoduchý – hlavne kvôli tomu, čo zažila počas vojny v Protektoráte a neskôr v päťdesiatych rokoch v Liptovskej Ondrašovej15. Sujetom jej kompozícií sa neskôr stávajú šach, hudba, hracie karty, záhrady, kvety a zátišia. Kvôli zdravotným problémom prestala tvoriť v roku 1994 úplne.

Text napísala Miroslava Urbanová (2020).

1Ľudmila Peterajová, Ester M. Šimerová, Petrus - Slovart Bratislava 2014, s. 257.
2Ibidem, s. 250.
3Viď: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_1874.
4Ľudmila Peterajová, Ester M. Šimerová, Petrus - Slovart Bratislava 2014, s. 25, viď: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_1565.
5Ľudmila Peterajová, Ester M. Šimerová, Petrus - Slovart Bratislava 2014, s. 42.
6Ibidem, s. 252-253.
7Viď: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_59 a: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_4532.
8Ľudmila Peterajová, Ester M. Šimerová, Petrus - Slovart Bratislava 2014, s. 248.
9Ibidem, s. 44-45, viď: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.K_3013.
10Ľudmila Peterajová, Ester M. Šimerová, Petrus - Slovart Bratislava 2014, s. 70-71.
11Viď: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_2559.
12Viď: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_3669.
13Ľudmila Peterajová, Ester M. Šimerová, Petrus - Slovart Bratislava 2014, s. 107.
14Ibidem, s. 179.
15Viď: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:GPB.O_510.