Ema Lančaričová

– born 1993, a visual artist, working mainly with analog photography. The medium of photography is her primary topic by which she is asking what photography is today. She builds her work on a philosophical context and an experimental approach with an overlap into sculptural objects. For her, workshops are a way to introduce some of these approaches to people – whether historical photography techniques or new ways of working with analog photography.

/emalancaricova.com/


Art has the power to cultivate and open discussion. Through artistic practice you can name and point out the phenomena that are shaping current events and changes in visual culture. Just as the artist himself/herself has this power, so does the curator. I believe that philosophical questions as well as art itself can be conveyed clearly for any viewer who wants to understand. The choice of language and method of communication is therefore crucial.


We live in a visual world, where photography is no longer a relationship between us and the world, it is part of it. We live in a image. The image replaces the word and through the image we get to know the world. Due to the inability of criticism and feedback in art, it is possible that in the near future it will be problematic to recognize quality works. It is also possible that we will not be able to distinguish between image and reality.


To me, artistic theory and practice are intertwined. Firstly, I work on the content part, which is mostly philosophically based and then I look for the right mediation through the visual language. I look for the source of inspiration in books, light, and the limits of photography.


My job is craft – photography.


What is behind photography is an artistic practice.


As an example, I can mention a project called Utopia1234567891011, in which I connect the literal translation of the word utopia from the Greek οὐ (no) and τόπος (place) which means “place” or non-existent place with the philosophy of photography. I point out the fact that the constellation which the photographer captures is a mixture of four-dimensional space, the quantity of time and the flow of light. As a result, it transforms the existence of objects and subjects into a photography. The central motif of the work is the column as a basic building block. Repetition refers to an inexhaustible set of capture possibilities, but at the same time follows it from a still image through a recording of motion to video. Polaroid photographs confirm the existence of the displayed column. Despite the confirmation of the fact, I continue to play with the fragile border of capturing reality, when I create my own model of the column and its constructed environment. The frozen time in the photographs is trapped, it has no possibility of returning or moving forward, and therefore we can understand the photographed section of time and place as a non-place, a non- time. The final thesis of this project is the knowledge that photography itself is a utopia. It is an idealized state.


Thinking about the meaning of the word and its subsequent use is an essential part of my creation process.


The connection between text and photography culminated in my diploma thesis O fotografii [On Photography], where I aimed to contribute to the discussion of the current state of photography. The basis is the fundamental question – what is photography today? I examine the relationship between photography and the images based on it based on selected concepts that have been associated with photography since its inception, such as truth, objectivity, and memory. Can photography capture and convey reality? What is what we see in the final image, in the cut out? Is physically tactile photography still desirable? It is important for me to rethink the moment of pressing the shutter button and the value of the whole process, including the value of the resulting photo.


Once the photographer never did without knowledge of chemistry and physics. At present, we are all becoming photographers and at the same time we are all becoming consumers of photography. Kodak and their advertising slogan contributed to this extreme breakthrough: “You push the button, we’ll do the rest!” and later Polaroid, which brought the so-called 60 seconds of excitement. 60 seconds represented the time from the moment the shutter button was pressed to the actual shooting of the photo in your hands. The fight against shortening the development time and the associated waiting for photos has been won by digital photography with its immediacy, and finally by the cameras built into mobile phones. They also contributed to the absolute connection, the literal increase of man with the image but also with the device.


Photography as an object has become worthless. The content value gradually decreases and the memorial value of the photograph in physical form slowly builds up. The problem nowadays is that we only remember photos. We do not remember what we experienced when taking photos, and we do not realize at all the real moment when the photo was taken – a view into the lens.


And yet it is through photography that people confirm their existence every day. If they did not capture specific events, no one would know they existed. Photography has become an affirmation of presence.


Today, photography is an image without place and origin. It has no place because it is everywhere. Family albums replace albums on social networks. Uploaded photos become endless archives. We are literally overwhelmed by an extreme number of images; we create a number of images ourselves and no one has time to view the created photos. However, these archives, full of data, are no longer just ours, they fill the data centres of the size of small islands.


In my ongoing research, I address the issue of further development of photography. If the artificial intelligence takes other tasks in the process of creating photographs – if it prepares a filter, recommends the composition and selection of the image – who will eventually be the author of the photo and what reason will we have to take a picture of something? At present, artificial intelligence is already interfering in the process of creating images via mobile phones (e.g., blurred background in portrait mode). Can we talk about the future of photography as an autonomous medium?


However, with the recent photographing of the black hole comes hope for a new era of photography. In order to be able to photograph a black hole at all, the Earth became a camera. But this photograph is not a photograph in the true sense of the word; it represents the quantum of the data produced.


I am also interested in the global political context in relation to the development of technology and its impact on society. In other works, I respond to the fusion of technology and human, for example to the issue of surveillance and I try to draw attention to the disparity between human and the technological world, in which human becomes voluntarily obsolete.


People have been given a medicine called technology, the side effects of which can only be defined back after use, without previous warning.


Watch and be watched!

The text was written in collaboration with Zuzana Kotíková (2021).

Zuzana Kotiková – studied at the Faculty of Humanities of Charles University in Prague. In 2011, she returned from Prague to her hometown Košice and started working at Tabačka Kulturfabrik. Since 2013, Kotikova has been organizing the Košice Artist in Residence program. The program was established as one of the key development projects for Košice – European Capital of Culture 2013 and since 2016 it has been operating as an independent civic association, which Zuzana founded with curator Petra Housková. In addition, Zuzana and Petra founded the Šopa Gallery in 2015. Zuzana has a long-term cooperation with Creative Industry Košice, where she is involved in an international project focused on the development of culture and the creative industry.
1Image: Ema Lančaričová, from series Utopia, 2019, lenticular analog photography 24x18,5cm each in pyramidal objects 47 x 42 x 46 cm each, vizualization of installation, see: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. Courtesy of the artist.
2Image: Ema Lančaričová, from series Utopia, 2019, lenticular analog photography 24x18,5cm each in pyramidal objects 47 x 42 x 46 cm each, vizualization of installation, see: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. Courtesy of the artist.
3Image: Ema Lančaričová, from series Utopia, 2019, lenticular analog photography 24x18,5cm each in pyramidal objects 47 x 42 x 46 cm each, vizualization of installation, see: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. Courtesy of the artist.
4Image: Ema Lančaričová, from series Utopia, 2019, lenticular analog photography 24x18,5cm each in pyramidal objects 47 x 42 x 46 cm each, vizualization of installation, see: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. Courtesy of the artist.
5Image: (left side) Ema Lančaričová, from series Utopia, 2019, blackbox, 100 x 80 x 20 cm, polaroid negatives on kappa, framed, “Entrotopia 1.0” exhibition curated by Ville Laksonen and Dominika Chrzanová, Galleria Rantakasarmi, Helsinki, photo Ema Lančaričová, see: https://emalancaricova.com/work/12-utopia;

(right side) Ema Lančaričová, from series Utopia, 2019, lightbox, 100x80x20cm, polaroid positives on glass, framed, “Entrotopia 1.0” exhibition curated by Ville Laaksonen and Dominika Chrzanová, Galleria Rantakasarmi, Helsinki, photo Ema Lančaričová, see: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. Courtesy of the artist.
6Image: Ema Lančaričová, from series Utopia, 2019, installation - 3D print 20 x 2,7cm, expired Polaroid 8x10, 20 x 25 cm, “Non-time/Non-place” exhibition curated by Adrián Kobetič, Galéria Mladých, Nitra gallery, photo Ema Lančaričová, see: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. Courtesy of the artist.
7Image: Ema Lančaričová, from series Utopia, 2019, installation - 3D print 20 x 2,7cm, expired Polaroid 8x10, 20 x 25 cm, “Non-time/Non-place” exhibition curated by Adrián Kobetič, Galéria Mladých, Nitra gallery, photo Ema Lančaričová, see: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. Courtesy of the artist.
8Image: Ema Lančaričová, from series Utopia, 2019, installation,“Non-time/Non-place” exhibition curated by Adrián Kobetič, Youth Gallery, Nitra Gallery photo Ema Lančaričová, see: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. Courtesy of the artist.
9Image: Ema Lančaričová, from series Utopia, 2019, pillar, 375 x 60 cm, bw photogram 21 x 29,7cm,“Non-time/Non-place” exhibition curated by Adrián Kobetič, Youth Gallery, Nitra Gallery photo Ema Lančaričová, see: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. Courtesy of the artist.
10Image: Ema Lančaričová, from series Utopia, 2019, pillar, 375 x 60 cm, bw photogram 21 x 29,7cm,“Non-time/Non-place” exhibition curated by Adrián Kobetič, Youth Gallery, Nitra Gallery photo Ema Lančaričová, see: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. Courtesy of the artist.
11Image: Ema Lančaričová, from series Utopia, 2019, pillar, 375 x 60 cm, bw photogram 21 x 29,7cm,“Non-time/Non-place” exhibition curated by Adrián Kobetič, Youth Gallery, Nitra Gallery photo Ema Lančaričová, see: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. Courtesy of the artist.

– sa narodila 1993 – vizuálna umelkyňa, pracujúca najmä s analógovou fotografiou. Médium fotografie je pre ňu primárnou témou a pýta sa čím je fotografia dnes. Tvorbu stavia na filozofickom kontexte a experimentálnom prístupe s presahom do sochárskych objektov. Workshopy sú pre ňu spôsob ako priblížiť niektoré z týchto prístupov ľuďom – či už historické fotografické techniky alebo nové spôsoby práce s analógovou fotografiou.

/emalancaricova.com/


Umenie má moc kultivovať a otvárať diskusiu. Prostredníctvom umeleckej praxe je možné pomenovať a poukázať na fenomény formujúce aktuálne dianie a zmeny vo vizuálnej kultúre. Tak ako má túto moc samotný umelec, má ju aj kurátor. Verím, že filozofické otázky ako aj umenie samotné je možné sprostredkovať zrozumiteľne pre každého diváka, ktorý má záujem porozumieť. Výber jazyka a spôsob komunikácie je preto kľúčový.


Žijeme vo vizuálnom svete, kde už fotografia nepredstavuje vzťah medzi nami a svetom, je jeho súčasťou. Žijeme v obraze. Obraz nahrádza slovo a cez obraz poznávame svet. Z dôvodu neschopnosti kritiky a spätnej väzby v umení je možné, že v blízkej budúcnosti bude problematické rozoznať kvalitné diela. Tiež je možné, že nebudeme rozoznávať medzi obrazom a realitou.


Teória a prax sú u mňa veľmi úzko previazané. Obsahová časť vzniká prvá, väčšinou je filozoficky podložená a následne k nej hľadám správne sprostredkovanie skrz vizuál. Zdroj inšpirácie hľadám v knihách, svetle a limitoch fotografie.


Mojím zamestnaním je remeslo – fotografia.


To, čo je za fotografiou tvorí umeleckú prax.


Ako príklad predstavím projekt s názvom Utopia1234567891011, v ktorom prepájam doslovný preklad slova utopia z gréckeho οὐ (nie) a τόπος (miesto), čo znamená “nemiesto” alebo neexistujúce miesto, s filozofiou fotografie. Poukazujem na fakt, že konštelácia, ktorú fotograf zachytáva je zmesou štvorrozmerného priestoru, kvantity času a toku svetla. Vďaka tomu premieňa existenciu objektov a subjektov na fotografický záznam. Ústredný motív práce predstavuje stĺp ako základný stavebný prvok. Repetitívnosť odkazuje k nevyčerpateľnej množine možností zachytávania ale zároveň sprevádza od nehybného obrazu cez drobný záznam pohybu po video. Polaroidové fotografie afirmujú existenciu zobrazeného stĺporadia. Napriek potvrdeniu skutočnosti sa ďalej pohrávam s krehkou hranicou zachytávania reality, kedy vytváram vlastný model stĺpu a jeho vykonštruované prostredie. Zmrazený čas vo fotografiách je akoby uväznený, nemá možnosť návratu ani napredovania a preto môžeme odfotografovaný výsek času a miesta chápať ako nemiesto, nečas. Výslednú tézu tohto projektu predstavuje poznanie, že fotografia je utópia sama o sebe. Je to zidealizovaný stav.


Premýšľanie nad významom slova a jeho následným použitím tvorí zásadnú časť v procese vytvárania projektu.


Prepojenie textu a fotografie vyvrcholilo v diplomovej práci O fotografii, kde je mojím cieľom prispieť do diskusie o súčasnom stave fotografie. Základ tvorí fundamentálna otázka –  čo je to fotografia a čím je fotografia dnes? Skúmam vzťah medzi fotografiou a z nej vychádzajúcich obrazov na základe vybraných pojmov, ktoré sú s fotografiou previazané od jej vzniku ako napríklad pravda, objektivita a pamäť. Dokáže fotografia zachytiť a sprostredkovať skutočnosť, realitu? Čo je to, čo vidíme na konečnom obraze, výseku? Je fyzicky hmatateľná fotografia ešte žiadúca? Dôležité je pre mňa opätovné zamyslenie sa nad momentom stlačenia spúšte a hodnotou celého procesu, vrátane hodnoty výslednej fotografie.


Fotograf sa kedysi nezaobišiel bez poznatkov chémie a fyziky. V súčasnosti sa všetci stávame (sme) fotografmi a súčasne sa všetci stávame (sme) konzumentmi fotografie. K tomuto extrémnemu prelomu prispel Kodak a ich reklamný slogan: „Vy stlačte gombík, my urobíme zvyšok!” a neskôr Polaroid, ktorý priniesol tzv. 60 sekundové vzrušenie. 60 sekúnd predstavoval čas od momentu stlačenia spúšte po samotné vyvolanie fotky vo vašich rukách. Boj so skracovaním času vyvolávania a s tým spojeného čakania na fotografie vyhrala digitálna fotografia svojou okamžitosťou a napokon fotoaparáty zabudované v mobilných telefónoch. Tie sa tiež pričinili o absolútne prepojenie, doslovné zrastenie človeka s obrazom, ale aj s prístrojom.


Fotografia ako objekt sa stala bezcennou. Obsahová hodnota postupne klesá a spomienková hodnota fotografie vo fyzickej forme sa pomaly vytráca. Problém v dnešnej dobe je ten, že si pamätáme iba fotografie. Nepamätáme si, čo sme zažili pri fotografovaní a už vôbec si neuvedomujeme skutočný okamih vytvorenia danej fotografie – to, že sme boli snímaní, teda pohľad na objektív.


A predsa práve pomocou fotografie ľudia potvrdzujú svoju existenciu každý deň. Ak by konkrétne udalosti nezachytávali, nikto by nevedel, že existujú. Fotografia sa stala afirmáciou prítomnosti.


Fotografia je dnes obraz bez miesta a pôvodu. Nemá žiadne miesto, pretože je všade. Rodinné albumy nahrádzajú albumy na sociálnych sieťach. Z uploadovaných fotografií sa stávajú nekonečné archívy. Sme doslova zahltení extrémnym množstvom obrazov, sami množstvo obrazov vytvárame a nikto nemá čas si vytvorené fotografie prezerať. Tieto archívy, plné dát, však už nie sú len naše, zapĺňajú dáta centrá o veľkosti malých ostrovov. 


V pokračujúcom výskume sa venujem otázke ďalšieho vývoja fotografie. Ak umelá inteligencia preberie ďalšie úkony v procese vytvárania fotografií – pripraví filter, odporučí kompozíciu aj výber záberu, kto bude nakoniec autorom fotografie a aký budeme mať dôvod niečo odfotiť?  V súčasnosti už umelá inteligencia zasahuje do procesu vytvárania obrazov prostredníctvom mobilných telefónov (napr. rozostrené pozadie v portrétnom móde). Môžeme hovoriť o budúcnosti fotografie ako o autonómnom médiu?


S nedávnym odfotografovaním čiernej diery však prichádza nádej pre novú éru fotografie. Na to, aby bolo vôbec možné čiernu dieru odfotografovať, sa zo Zeme stal fotoaparát. Táto fotografia ale nie je fotografiou v pravom zmysle slova; predstavuje totižto kvantum postrpodukovaných dát.


Zaujíma ma tiež celosvetový politický kontext v súvislosti s vývojom technológií a jeho vplyvu na spoločnosť. V ďalších prácach reagujem na fúziu technológie a človeka, napríklad na otázku dohľadu (surveillance) a snažím sa upozorniť na nepomer človeka a technologického sveta, v ktorom sa človek stáva dobrovoľne zastaralým. 


Ľuďom bol podaný liek s menom technológia, ktorého vedľajšie účinky sa dajú definovať až spätne po užití, bez predchádzajúceho varovania.


Sledujte a buďte sledovaní!

Text bol napísaný v spolupráci so Zuzanou Kotíkovou (2021).

Zuzana Kotiková – študovala na Fakulte humanitních studií Karlovej univerzity v Prahe. V roku 2011 sa z Prahy vrátila do rodných Košíc a začala pracovať v Tabačke Kulturfabrik. Od roku 2013 sa venuje organizácii rezidenčných programov Košice Artist in Residence. Program vznikol ako jeden z kľúčových rozvojových projektov pre Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013 a od roku 2016 funguje ako samostatné občianske združenie, ktoré Zuzana založila s kurátorkou Petrou Houskovou. Okrem toho Zuzana s Petrou založili galériu Šopa (2015). Zuzana dlhodobo spolupracuje s Creative Industry Košice, kde sa venuje medzinárodným projektom zameraným na rozvoj kultúry a kreatívneho priemyslu. 
1Obrázok: Ema Lančaričová, zo série Utopia, 2019, lentikulárna analógová fotografia, každá 24 x 18,5 cm, v pyramídových objektoch každá 47 x 42 x 46 cm, vizualizácia inštalácie, viď: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. S láskavým dovolením umelkyne.
2Obrázok: Ema Lančaričová, zo série Utopia, 2019, lentikulárna analógová fotografia, každá 24 x 18,5 cm, v pyramídových objektoch každá 47 x 42 x 46 cm, vizualizácia inštalácie, viď: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. S láskavým dovolením umelkyne.
3Obrázok: Ema Lančaričová, zo série Utopia, 2019, lentikulárna analógová fotografia, každá 24 x 18,5 cm, v pyramídových objektoch každá 47 x 42 x 46 cm, vizualizácia inštalácie, viď: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. S láskavým dovolením umelkyne.
4Obrázok: Ema Lančaričová, zo série Utopia, 2019, lentikulárna analógová fotografia, každá 24 x 18,5 cm, v pyramídových objektoch každá 47 x 42 x 46 cm, vizualizácia inštalácie, viď: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. S láskavým dovolením umelkyne.
5Obrázok: (ľavá strana) Ema Lančaričová, zo série Utopia, 2019, blackbox, 100 x 80 x 20 cm, polaroidové negatívy na kappe, rám, výstava „Entrotopia 1.0“, kurátorsky pripravili Ville Laksonen a Dominika Chrzanová, Galéria Rantakasarmi, Helsinki, foto Ema Lančaričová, viď: https://emalancaricova.com/work/12-utopia.

(pravá strana) Ema Lančaričová, zo série Utopia, 2019, lightbox, 100x80x20cm, polaroidové pozitívy na skle, rám, výstava „Entrotopia 1.0“, ktorú kurátorsky pripravili Ville Laaksonen a Dominika Chrzanová, Galéria Rantakasarmi, Helsinki, foto Ema Lančaričová, viď: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. S láskavým dovolením umelkyne.
6Obrázok: Ema Lančaričová, zo série Utopia, 2019, inštalácia - 3D tlač 20 x 2,7cm, exspirovaný Polaroid 8x10, 20 x 25 cm, výstava „Non-time / Non-place“ kurátorka Adrián Kobetič, Galéria Mladých, Nitrianska galéria, foto: Ema Lančaričová, viď: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. S láskavým dovolením umelkyne.
7Obrázok: Ema Lančaričová, zo série Utopia, 2019, inštalácia - 3D tlač 20 x 2,7cm, exspirovaný Polaroid 8x10, 20 x 25 cm, výstava „Non-time / Non-place“ kurátorka Adrián Kobetič, Galéria Mladých, Nitrianska galéria, foto: Ema Lančaričová, viď: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. S láskavým dovolením umelkyne.
8Obrázok: Ema Lančaričová, zo série Utopia, 2019, inštalácia, výstava „Non-time / Non-place“ kurátorksky pripravil Adrián Kobetič, Galéria mladých, Nitrianska galéria, foto Ema Lančaričová, pozri: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. S láskavým dovolením umelkyne.
9Obrázok: Ema Lančaričová, zo série Utopia, 2019, stĺp, 375 x 60 cm, čb fotogram 21x29,7cm, výstava „Non-time / Non-place“  kurátorsky pripravil Adrián Kobetič, Galéria mládeže, Nitrianska galéria foto: Ema Lančaričová, pozri: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. S láskavým dovolením umelkyne.
10Obrázok: Ema Lančaričová, zo série Utopia, 2019, stĺp, 375 x 60 cm, čb fotogram 21x29,7cm, výstava „Non-time / Non-place“  kurátorsky pripravil Adrián Kobetič, Galéria mládeže, Nitrianska galéria, foto Ema Lančaričová, viď: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. S láskavým dovolením umelkyne.
11Obrázok: Ema Lančaričová, zo série Utopia, 2019, stĺp, 375 x 60 cm, čb fotogram 21x29,7cm, výstava „Non-time / Non-place“  kurátorsky pripravil Adrián Kobetič, Galéria mládeže, Nitrianska galéria, foto Ema Lančaričová, viď: https://emalancaricova.com/work/12-utopia. S láskavým dovolením umelkyne.