Viera Kraicová
– born in 1920, Modra, died in 2012, Bratislava – at first studied at the Slovak University of Technology in Bratislava (1940 – 1944), then she continued at the Academy of Fine Arts in Prague under the guidance of Professor Ján Želibský (1945 – 1950), later for a short time she was his assistant at the Bratislava Academy of Fine Arts (1952 – 1955). Between 1958 and 1966 she was a member of Group 4. She devoted herself to painting and illustration, and her tempera small formats are acclaimed.
Although the exhibition of the youngest Slovak painters, where the work of Viera Kraicová was presented for the first time, took place as early as 1942 and Kraicová was artistically active and exhibited even after her studies in the 1950s, her monographer, art historian Katarína Bajcúrová symbolically dates the beginning of her painting biography to 1957, when the artist was already 37 years old. Not only the search for her own expression during the years of political change, but also the study itself, took her, according to Kraicová herself, longer than others: “Today, with the passage of time, however, it seems to me that my nine years of study was long. I thought I would wake up every year or two, and like many others before me, I would finish my studies in Paris. Unfortunately, this did not happen”1.
Kraicová, who in the 1950s also participated in the tasks that were to bring engaged themes into the visual arts in the spirit of socialist realism began to be profiled in the late 1950s outside the narrative and idealized depiction of the working people2. Together with three colleagues (Oľga Bartošíková, Jarmila Čihánková and Tamara Klimová), Prague graduates of art disciplines, they founded a platform for joint exhibition activities in Bratislava in 1958 – Group 4. The story around its foundation was not and did not become programmatically feminist, it was rather a pragmatic solution in the Slovak environment of the late 1950s: “The four of us asked Gandl and Krén to join us (editors’ note: former classmates from Prague studies), they were not interested, so we said we were going together. Even more so because we did not spend the last period in Slovakia, we needed mutual reinforcement”3. Until 1966, they held four important exhibitions together in what was then Czechoslovakia.
Although Kraicová was not a rioter against the communist system and did not address primary political issues, we can also find among her works reactions to the events that moved Czechoslovak society – e.g., in two works from 1968 she processed a (visual) experience from inscriptions on the street walls after the invasion of the Warsaw Pact troops in August 1968 into the territory of Czechoslovakia. Her work and changes in expression are often interpreted in connection to political changes – e.g., Kraicová’s tightening and objectivization of her expression in the 1970s, in the period of normalization. Retrospectively, in an interview with the curatorial couple about her monographic exhibition in 1996 in the SNG, Katarína Bajcúrová and Aurel Hrabušický, Kraicová evaluated: “I found that I was in full force in the 1960s. And the whole art scene was interesting and stimulating. I immured in myself in the 1970s”4.
Kraicová’s work from the 1960s was defined by the spontaneity of her painting – she was characterized by her exceptional coloristic talent, her ability to combine painting and drawing principles into an organic whole, together with a balance between abstract expression and figurative elements5. Kraicová’s work was interspersed with variations on the theme of woman and the relationship between two figures. She herself “married” to her painting profession. Her focus was rather on an atmosphere of mostly civilian motifs (usually without genre sessions and various archetypal roles)6. In the 1970s, she closed more descriptively converted half-figures into half-empty interiors and began to devote herself more intensively to illustration7. In addition, she returned also to still life painting. From the 1990s, a color stain and a small format began to play an increasingly important role in her work – also due to the author’s advanced age. Kraicová commented on her creative process: “What I do is also a picture of self-knowledge. It feels similar to music. When I paint, I don’t even manage it very much. I have emotions at the beginning, and I leave it that way”8. In her paintings there is always a specific uncertainty, a disturbance of the seemingly harmonious course of things, a scratch on the colored surface. She never crossed the boundaries of the painting, but she let fully sound what irritates us most in the image in the tangle of processes of perception and interpretation, which we do not just consciously control. Her latest works were created around 2010.
The text was written by Miroslava Urbanová (2020).
1Katarína Bajcúrová, Aurel Hrabušický, Viera Kraicová. Maliarske dielo. SNG Bratislava 1996, nepag.2See: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_555.
3Daniel Brunovský, Denisa Gura Doričová, Slovenské ateliéry, Bratislava Virvar, 2010, p. 12.
4See: https://www.youtube.com/watch?v=9Tn3rvVWx2w, 15.12.2020.
5See: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_3690.
6See: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_2564.
7See: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:GNZ.M_423.
8Katarína Bajcúrová, Viera Kraicová, Petrus 2015, s. 202.
– sa narodila 1920 Modra, zomrela v r 2012, Bratislava – bola najskôr poslucháčkou na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave (1940 – 1944), potom študovala na Akadémii výtvarných umení v Prahe pod vedením profesora Jána Želibského (1945 – 1950), neskôr sa stala na krátky čas jeho asistentkou na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení (1952 – 1955). Medzi rokmi 1958 – 1966 bola členkou Skupiny 4. Venovala sa maľbe a ilustrácii, cenené sú jej temperové malé formáty.
Hoci sa výstava najmladších slovenských maliarov (a maliarok), ktorá prvýkrát predstavila tvorbu Vieru Kraicovej, konala už v roku 1942 a Kraicová bola výtvarne aj výstavne činná aj po svojich štúdiách v päťdesiatych rokoch, jej monografistka, kunsthistorička Katarína Bajcúrová, symbolicky datuje začiatok jej skutočného maliarskeho životopisu do roku 1957, keď mala umelkyňa už 37 rokov. Nielen hľadanie vlastného autorského výrazu počas rokov politických zmien, ale aj samotné štúdium, trvalo, podľa slov samotnej Kraicovej, dlhšie ako u iných: „Dnes, s odstupom času, sa mi však zdá, že moje deväťročné štúdium bolo pridlhé. Myslela som si, že všade pobudnem rok-dva, a tak ako mnohí iní predo mnou, zakončím štúdium v Paríži. Žiaľ, nestalo sa tak”1.
Kraicová, ktorá sa v päťdesiatych rokoch zúčastnila aj tzv. úlohoviek, ktoré mali do výtvarného umenia priniesť angažované témy v duchu socialistického realizmu, sa začala koncom päťdesiatych rokov profilovať mimo naratívneho a idealizovaného zobrazenia pracujúceho ľudu2. Spoločne s troma kolegyňami (Oľgou Bartošíkovou, Jarmilou Čihánkovou a Tamarou Klimovou), pražskými absolventkami umeleckých odborov, založili v Bratislave v roku 1958 platformu pre spoločné výstavné aktivity – Skupinu 4. Príbeh okolo jej založenia nebol a ani sa nestal programovo feministický, bol skôr pragmatickým riešením v slovenskom prostredí konca päťdesiatych rokov: „My štyri sme sa pýtali Gandla a Kréna (pozn. editorky: bývalí spolužiaci z pražských štúdií), nemali záujem, a tak sme si povedali, že ideme spolu. Tým viac, že sme posledné obdobie nestrávili na Slovensku, potrebovali sme vzájomnú posilu”3. Do roku 1966 vo vtedajšom Československu absolvovali spoločne štyri dôležité výstavy.
Hoci Kraicová nebola buričkou proti komunistickému systému a ďalej neriešila primárne politické témy, aj medzi jej dielami nájdeme reakcie na udalosti, ktoré hýbali československou spoločnosťou – napr. v dvoch dielach z rokov 1968 spracovala (vizuálny) zážitok z heslami popísaných stien po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 na územie Československa. Jej tvorba a zmeny v rukopise a vo výraze bývajú interpretované na pozadí politických zmien – napr. Kraicovej utiahnutie sa a zvecnenie prejavu v sedemdesiatych rokoch, v období normalizácie. Retrospektívne v rozhovore s kurátorskou dvojicou jej monografickej výstavy v roku 1996 v SNG, Katarínou Bajcúrovou a Aurelom Hrabušickým, Kraicová zhodnotila: „Zistila som, že v šesťdesiatych rokoch som bola v plnej sile. A celá umelecká scéna bola zaujímavá a podnecujúca. V sedemdesiatych som sa utiahla sama do seba”4.
Kraicovej tvorba zo šesťdesiatych rokov sa vyznačovala spontánnosťou maliarskeho prejavu – prím hral jej výnimočný koloristický talent, schopnosť spojiť maliarske a kresliarske princípy do organického celku, spoločne s balansovaním medzi abstraktným výrazom a figuratívnymi elementmi5. Kraicovej tvorbou prestupovali variácie na tému žena a vzťah medzi dvoma figúrami. Ona sama sa „vydala“ za svoje maliarske povolanie. V centre jej záujmu bola skôr atmosféra prevedenia väčšinou civilného motívu (zvyčajne bez žánrových zasadení a rôznych archetypálnych rolí)6. V sedemdesiatych rokoch uzavrela popisnejšie prevedené polopostavy do poloprázdnych interiérov a začala sa intenzívnejšie venovať ilustrácii7. Okrem toho sa vrátila aj napr. k maľbe zátiší. Od deväťdesiatych rokov začala v jej tvorbe čoraz väčšiu rolu zohrávať farebná škvrna a malý formát – aj kvôli pokročilému veku autorky. O svojom tvorivom procese sa Kraicová vyjadrila: „To, čo robím, je aj obraz sebapoznávania. Mne to príde podobné ako s hudbou. Keď maľujem, ani to veľmi neriadim. U mňa je na počiatku emócia a nechávam ju tak”8. V jej maľbách je prítomné vždy určité zneistenie, narušenie zdanlivo harmonického chodu vecí, škrabanec na povrchu farebnej plochy. Nikdy neprekročila hranice obrazu, no naplno nechala vyznieť to, čo nás na obraze dráždi v spleti procesov vnímania a interpretácie, ktoré neriadime iba vedome. Jej posledné diela vznikli okolo roku 2010.
Text spracovala Miroslava Urbanová (2020).
1Katarína Bajcúrová,Aurel Hrabušický, Viera Kraicová. Maliarske dielo, SNG Bratislava 1996, nepag.2Viď: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_555.
3Daniel Brunovský, Denisa Gura Doričová, Slovenské ateliéry, Bratislava Virvar, 2010, s. 12.
4Viď: https://www.youtube.com/watch?v=9Tn3rvVWx2w
5Viď: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_3690
6Viď: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_2564.
7Viď: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:GNZ.M_423.
8Katarína Bajcúrová, Viera Kraicová, Petrus, 2015, s. 202.
