Jana Kapelová

– born in 1982 – graduated from the Faculty of Education of the University of Trnava (Slovak language and art education) in 2004 and from Faculty of Fine Arts of the Academy of Arts in Banská Bystrica in 2006. During her studies, she also completed a two-semester internship at the Academy of Fine Arts in Prague. In 2013 she defended her doctoral thesis at the Academy of Fine Arts in Bratislava. She taught as an assistant of Anna Daučíková at the New Media Studio II. at the Academy of Arts in Prague (2011 – 2015). Since 2019 she has been leading the Intermedia Studio at the Academy of Fine Arts in Bratislava together with Nina Vidovencová. In the years 2017 – 2019 she ran the Medium Gallery in Bratislava. In the years 2009 – 2014, she coordinated the Slovak section of the online platform Artyčok.tv focused on the documentation of contemporary art. She has been a part of the initiative Twenty years since Gentle has not taken place (2010 – 2013) and since 2019 she has been a part of the platform We stand by culture, both focus on cultural policy issues. In 2014, she won the Oskár Čepan Award. In her work she focuses mainly on the topics of education, work, and self-realization. The outputs of her projects are primarily video art, installation, or participatory works. She has realized several solo exhibitions, for example: Unconditional work (2021), Martin, Slovakia, Aquarium Paradox (2018), Prague, Czech Republic, Nylon contexts (2017), Žilina, Slovakia, The situation is still changing (2016), Brno, Czech Republic, Suspicious Leisure (2014), Bratislava, Slovakia, and participated in group shows in Slovakia, Czech Republic, Hungary, Romania, Poland, Moldova, Germany, Switzerland, USA, France, Japan, Sweden and Indonesia.


I am an artist, just as I am a woman, a mother and currently also a teacher. As a significant entry into my life, I perceive the birth of a child, which influenced my thinking about the art scene and the reassessment of my own work. At this point, I see his birth as a major influence that has allowed me to understand the starting points of the topics I have been involved in until then.

I make art because of the need to comment on the moments that are fundamentally affecting me, which are entering my life. It is important for me to share the situations, feelings, and opinions that we all experience. In my projects, I let others talk, or I perform their statements, my position is mostly facilitative12. The basic question in my artistic practice is meaning, that is, why things are set up as they are, why we stick to them, even though they do not suit me / us, they do not make sense. Specifically, I deal with the topics of self-realization, work and, more recently, education. I like to look for subversive elements, cracks in the system. An example is the participatory project Free Working Time (2011 – 2013)3. It was a research, which consists in a collection of creative activities of non-artists, often performed in secret during working hours. The installation consists of 22 works – drawings, woodcuts, metal objects, 3D printing, short stories, songs, musical instruments, etc. Each of the work is supplemented by a brief description of its origin, while the authors talk about self-fulfilment, the need for creative expression, which their job does not bring them.

I perceive artistic research as an interest in a topic to which I am currently sensitive. We could compare it to basic scientific research, but in the processes a biased subjectivity entails significantly and, in the end, also a form of presentation of results.

Because my son naturally requires my attention and I have a job, my work, which has always been based on longer-term research, has slowed down significantly. However, it should be noted that as long as my partner lived, it was easier to divide responsibilities and focus on projects. I feel that the invisible work that every woman does in the household cannot be used as an argument, because it is often seen as an excuse. My teaching fulfils me, but it also takes up a lot of time and mental space and contains a lot of invisible bureaucracy and a challenging confrontation with autocratic approaches within the school. When these invisible activities multiply, frustration arises from which there seems to be no way out. I try to work with this state by talking about it, sharing information and feelings with others. For example, in the project Nylon Contexts (2017), I let talk, through performers covering their faces with the sheet of paper (read text), artists, curators and theorists who are one or two generations older about a precariousness, frustration and burnout at work in culture4. In general, I perceive that women’s art or feminism in Slovakia is in a significant background. One of the possible reasons is the fact that at art academies teach mostly. However, it is questionable why women do not apply for these positions, or. why women artists do not meet the necessary criteria in the form of academic degrees in order to apply for these positions. At the same time, it should be noted that gender studies or feminism are not taught in Slovakia (they are only one of the topics of lectures on 20th century art).

As an artist, I consider it important to point out political issues as well. For example, since 2010 I have been intensively dealing with cultural policy in Slovakia together with my friends in the initiative Twenty Years Since the Gentle has not taken place (Dvadsať rokov od Nežnej neprebehlo). To this day, I still see our activities such as organizing discussions, formulating petitions, commenting on the media, or organizing protests as important and necessary. However, when creating the platform, We stand by culture (Stojíme pri kultúre) in 20195, instead of criticizing and aggressive, moralizing formulations in texts, the platform began to speak in terms of real visions, factual arguments and offers for dialogue, which brought positive changes for the cultural scene (changes in laws, preparation for restructuring the funds, creation of the status of an artist, etc.). In both cases, however, the important aspect of the event was the visibility of the voice and the interest of the cultural community in issues that really affect it.

The text was written in collaboration with Denisa Tomková (2020).

Denisa Tomkova is a Slovak-born, Berlin-based and UK and US-educated researcher and writer. She gained her PhD from the University of Aberdeen in the UK. Between 2015- 2018, she was a member of the international research project ‘Comparing WE’s. Cosmopolitanism. Emancipation. Postcoloniality’ based at the University of Lisbon. She taught the Introduction to Visual Culture class and was a guest lecturer in the Performance Art Class at the University of Aberdeen. She was a Research Fellow for the European Roma Institute for Arts and Culture (ERIAC) in Berlin. In April 2020, she curated an online group exhibition Performing the Museum at ERIAC which questioned the absence of Roma representation in arts and culture spaces. She contributed to journals such as Third Text, Yishu: Journal of Contemporary Chinese Art, ARTMargins Online, L’Internationale Online, Camera Austria, Profil – súčasného vytvarného umenia, H- SHERA, Berlin Art Link, Kuba Paris and Magis Iteso.
1Image: Jana Kapelová, We don´t live in this space, but this space lives in us, 2013-2014, TV production, 3'10'', photo by the author. Courtesy of the artist.
2Image: Jana Kapelová, Aquarium Paradox, 2018, video performance, 13' 32'', photo by the author. Courtesy of the artist.
3Image: Jana Kapelová, Free working time, 2011 - 2013, participatory project, photo Michal Moravčík. Courtesy of the artist.
4Image: Jana Kapelová, Nylon Contexts, 2017, video, 15' 52'', photo by author. Courtesy of the artist.
5See: https://stojimeprikulture.sk/

– sa narodila v roku 1982. Absolvovala magisterské štúdium na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity, aprobácia slovenský jazyk a výtvarná výchova (2004) a na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici (2006). Počas štúdia absolvovala dvojsemestrálnu stáž na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Doktorandské štúdium obhájila na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2013). Pedagogicky pôsobila ako asistentka v Ateliéri nových médií II. Anny Daučíkovej na Akadémii umení v Prahe (2011 – 2015), od roku 2019 vedie spolu s Ninou Vidovencovou Ateliér intermédií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V rokoch 2017 – 2019 viedla Galériu Medium v Bratislave. V rokoch 2009 – 2014 koordinovala slovenskú sekciu online platformy Artyčok.tv zameranej na dokumentáciu súčasného umenia. Bola súčasťou iniciatívy Dvadsať rokov od Nežnej neprebehlo (2010 – 2013) a od roku 2019 je súčasťou platformy Stojíme pri kultúre, pričom obe sa zameriavajú na otázky kultúrnej politiky. V roku 2014 sa stala laureátkou Ceny Oskára Čepana. Vo svojej tvorbe sa venuje prevažne témam vzdelávania, práce a sebarealizácie. Výstupy jej projektov predstavujú primárne videoart, inštalácia, či participatívne diela. Realizovala viacero samostatných výstav napríklad: Bezpodmienečná práca, (2021), Martin, Slovensko, Paradox akvária, (2018), Praha, Česká republika, Nylonové súvislosti, (2017), Žilina, Slovensko, Situace se mění aniž nastala, (2016), Brno, Česká republika, Podozrivý voľný čas, (2014), Bratislava, Slovensko a zúčastnila sa na skupinových na Slovensku, v Českej republike, Maďarsku, Rumunsku, Poľsku, Moldavsku, Nemecku, Švajčiarsku, USA, Francúzsku, Japonsku, Švédsku a v Indonézii.


Som umelkyňou, rovnako ako som ženou, matkou a aktuálne aj pedagogičkou. Výrazným vstupom do môjho života bolo narodenie dieťaťa, ktoré ovplyvnilo moje uvažovanie o umeleckej scéne a prehodnotenie vlastnej tvorby. V tomto momente vnímam jeho narodenie ako zásadný vplyv, ktorý mi umožnil pochopiť východiská tém, ktorými som sa dovtedy zapodievala. 

Umeniu sa venujem kvôli potrebe vyjadriť sa k momentom, ktoré sa ma bytostne dotýkajú, ktoré mi vstupujú do života. Je pre mňa dôležité zdieľať situácie, pocity a názory, ktoré všetky a všetci zažívame. Vo svojich projektoch nechávam prehovoriť iných a iné, príp. performujem ich výpovede, moja pozícia je vo väčšine facilitačná12. Základnou otázkou v mojej umeleckej praxi je zmysel, teda prečo sú veci nastavené ako sú, prečo sa ich držíme, aj napriek tomu, že mne/nám nevyhovujú, nedávajú zmysel. Konkrétne sa venujem témam sebarealizácie, práce a v poslednom období výchove a vzdelávaniu. Rada hľadám subverzívne prvky, puklinky v systéme. Príkladom môže byť participatívny projekt Voľný pracovný čas (2011 – 2013)3. Ide o autorský výskum, ktorý spočíva v zbierke kreatívnych činností neumelcov a neumelkýň, vykonávaných častokrát tajne počas pracovnej doby. Inštalácia pozostáva z 22 diel a tvoria ju kresby, drevorezy, objekty z kovu, 3D tlače, poviedky, piesne, hudobné nástroje a pod. Každé z diel je doplnené o krátky opis svojho vzniku, pričom autorky a autori hovoria o sebanaplnení, potrebe kreatívneho vyjadrenia, ktoré im ich zamestnanie neprináša. 

Umelecký výskum vnímam ako zaujatie až pohltenie témou, na ktorú som aktuálne scitlivená. Mohli by sme ho prirovnať k základnému vedeckému výskumu, avšak do procesov výrazne vstupuje neobjektívna subjektivita a v závere forma prezentácie výsledkov.  

Tým, že syn prirodzene vyžaduje moju pozornosť a chodím do práce, tak sa výrazne spomalila moja tvorba, ktorá bola vždy postavená na dlhodobejšom výskume. Treba však podotknúť, že pokým žil môj partner, bolo jednoduchšie si rozdeliť povinnosti a koncentrovať sa na projekty. Vnímam, že neviditeľnú prácu, ktorú každá žena vykonáva v domácnosti, nie je možné použiť ako argument, lebo je často vnímaná ako výhovorka. Rovnako mi zaberá veľa času a mentálneho priestoru pedagogická prax, ktorá ma napĺňa, ale obsahuje aj veľa neviditeľnej byrokracie a náročnej konfrontácie s autokratickými prístupmi v rámci školy. Ak sa tieto neviditeľné činnosti násobia, vzniká frustrácia, z ktorej akoby nebolo východísk. Spôsob, akým sa snažím s týmto stavom pracovať je, že o ňom hovorím, zdieľam informácie a pocity s ďalšími. Napríklad v projekte Nylonové súvislosti (2017) nechávam cez performerky zakrývajúce si tvár A4-kou, teda čítaným textom, prehovoriť o generáciu až dve staršie umelkyne, kurátorky a teoretičky o svojich skúsenostiach s prekariátom, frustráciou a vyhorením v práci v kultúre4. Vo všeobecnosti vnímam, že je ženské umenie, či feminizmus na Slovensku vo výraznom úzadí. Možným z dôvodov je aj fakt, že na vysokých umeleckých školách učia prevažne muži. Je však otázne, prečo sa ženy neuchádzajú o tieto pozície, príp. prečo ženy – umelkyne nespĺňajú potrebné kritériá v podobe akademických titulov, aby sa na tieto pozície mohli hlásiť. Súčasne treba poznamenať, že sa na Slovensku nevyučuje gender studies, či feminizmus (sú len jednou z tém prednášok o umení 20. storočia).  

Rovnako ako umelkyňa vnímam za dôležité poukazovať aj na politické témy. Napríklad, od roku 2010 som sa intenzívne zaoberala kultúrnou politikou na Slovensku spoločne s priateľmi a priateľkami v iniciatíve Dvadsať rokov od Nežnej neprebehlo. Naše aktivity v podobe organizovania diskusií, formulovania petícií, vyjadrovania sa do médií, či organizovania protestov vnímam dodnes ako dôležité a nevyhnutné. Avšak pri kreovaní platformy Stojíme pri kultúre5 v roku 2019 miesto kritizovania a agresívnych, moralizujúcich formulácií v textoch začala platforma hovoriť v rovine reálnych vízií, vecnej argumentácie a ponuky na dialóg, z ktorých aj reálne vzišli pozitívne zmeny pre kultúrnu scénu (zmeny zákonov, príprava reštrukturalizácie fondov, vytvorenie štatútu umelca a pod.). V oboch prípadoch však išlo o dôležitý aspekt akcie, zviditeľnenie hlasu a záujmu kultúrnej obce o problematiky, ktoré sa jej reálne dotýkajú.

Text bol napísaný v spolupráci s Denisou Tomkovou (2020).

Denisa Tomkova sa narodila na Slovensku, žije v Berlíne. Je teoretička a spisovateľka. Vzdelanie získala vo Veľkej Británii a USA, doktorát na univerzite v Aberdeene vo Veľkej Británii. V rokoch 2015 – 2018 bola členkou medzinárodného výskumného projektu Comparing WE’s“. Kozmopolitizmus. Emancipácia. Postcoloniality na Lisabonskej univerzite. Učila seminár Úvod do vizuálnej kultúry a bola lektorkou na seminári Performance Art Class na Aberdeenskej univerzite. Bola vedeckou pracovníčkou v Európskom rómskom inštitúte pre umenie a kultúru (ERIAC) v Berlíne. V apríli 2020 kurátorovala online skupinovú výstavu Performing the Museum na pôde ERIAC, ktorá skúmala absenciu rómskeho zastúpenia v umeleckých a kultúrnych priestoroch. Prispela do časopisov ako Third Text, Yishu: Journal of Contemporary Chinese Art, ARTMargins Online, L’Internationale Online, Camera Austria, Profil – súčasného výtvarného umenia, H- SHERA, Berlin Art Link, Kuba Paris a Magis Iteso.
1Obrázok: Jana Kapelová , Nie my žijeme v tomto priestore, ale tento priestor žije v nás, 2013-2014, televízna inscenácia, 3'10'', foto archív autorky. S láskavým dovolením umelkyne.
2Obrázok: Jana Kapelová, Paradox akvária, 2018, videoperformance, 13'32'', foto archív autorky. S láskavým dovolením umelkyne.
3Obrázok: Jana Kapelová, Voľný pracovný čas, 2011 - 2013, participatívny projekt,  foto Michal Moravčík. S láskavým dovolením umelkyne.
4Obrázok: Jana Kapelová, Nylonové súvislosti, 2017, video, 15'20'', foto archív autorky.S láskavým dovolením umelkyne.
5Viď: https://stojimeprikulture.sk/