Emőke Vargová

– born in 1965 in Dunajská Streda, Slovakia. She graduated in 1991 with a degree in painting from the Academy of Fine Arts in Bratislava. Since 1997, she has been teaching life drawing at the Academy. She was a finalist in the Young Slovak Artist of the Year 1998 competition and later became the winner of the Young Slovak Fine Artist of the Year – Tonal 1999 award. She has completed residencies in Switzerland (1995) and the USA (1999). Her works are represented in the collections of the Slovak National Gallery (SNG), the Považská Gallery of Art, and others.

I studied painting, but I don’t focus on just one medium. The curriculum of the fine art program at my art university during socialism focused on monumental figurative painting in the style of socialist realism, which did not appeal to me. After 1989, the entire faculty changed, and I completed my studies largely thanks to Rudolf Fila, who restored my self-confidence. I began to believe in myself and realised that I didn’t have to do things I didn’t enjoy. However, the absence of those lost student years was noticeable. I graduated, wanted to paint, but then realised I had no idea what to paint. I wasn’t developing in this direction, so I started focusing on other inspiring things.
Three months spent in San Francisco during a residency as the winner of Tonal (Young Slovak Fine Artist Award) in 1995 had a significant impact on me. My stay wasn’t primarily about creating art, but about learning, sketching, and having conversations – all the changes that affected me there opened my mind in a new way. Based on this experience, I created the piece Medusa1 for At Home Gallery in Šamorín (1995) – a light object made from red bras. This work was created for a specific space – a deconsecrated synagogue. However, in general, I don’t usually focus on a specific exhibition space in my work; I work in series – in my mind, I have many ideas in progress that sometimes take up to two years to mature. Some may see a theme of gender issues in my work, but I don’t create concepts of that kind. I view things from a woman’s perspective, which I cannot change – even though I did try to explore this in one concept. Either way, all my work is very personal.
I am interested in working with materials, in communicating through them and with them. I grew up in an environment where we saved everything and knew how to use it – it wasn’t called recycling back then; it was simply a necessity: to save, preserve, rescue, and then reuse things. I am fascinated by the history of materials, the possibility of researching them – what we know about them – not in a scientific sense, but mentally, at a level of some kind of awareness about materials. For instance, we know that paper can be torn, and I enjoy altering these references and connections, questioning what we are accustomed to. Many of my works, such as those made of wax, are characterised by their temporary, perishable nature. I don’t mind that; on the contrary. The impulse to work with plastic – specifically with PET bottles or children’s toys – came with the birth of my daughter in 2005. The frequency of buying and exchanging things and toys was high, and I couldn’t bring myself to throw things away. I started melting this material and incorporating it into my work. That’s when I began to notice that almost everything around us is made of plastic – starting with a baby’s pacifier.
I am drawn to the haptic quality of textiles, their softness, and malleability. I developed an interest in sewing as such. I’ve been sewing since I was ten years old – otherwise, I wouldn’t have had anything to wear during communism; Burda magazine ruled my world too. Today, I no longer sew clothes for myself. However, I choose materials for my works based on the theme, and textile still sneaks into my thoughts. My entire life, I’ve felt like I’ve been straightening, smoothing something out – I want to bring everything 3D into a 2D form. In my series of men’s suits (the flat Prime Line series, 2018, or the more sculptural Missing Line series, 2020), I aimed to make visible the character represented by the garments – even in women, character and temperament can be read from the way they dress. Women are more colourful, more frivolous; they aren’t cloaked in the textile darkness that men often are.
In order to progress in my work, I must know what I can and cannot do. I need to be able to swim in waters that are familiar to me. I am very strict and precise. I’ve always functioned like a workaholic – I would close myself off in the studio, and that’s where I was happiest. I stuck to what I wanted to do and I was lucky. In the 1990s, there was a ‘boom’, the Soros Center for Contemporary Art, and I managed to secure a scholarship to Zürich. However, I was held back quite a bit by my limited foreign language skills, apart from Hungarian. Due to the quality of our education, very few of my peers continued to pursue art – the studies crushed their self-confidence and desire to create. But I felt that I didn’t know how to do anything else, so I worked at home, first in Dunajská Streda, then in Bratislava.
I was fortunate again when in 1997 I was accepted at the university as a professor – otherwise, I wouldn’t have known how to survive. You don’t become a good teacher overnight, and teaching is essentially a two-way process of support – although I don’t form close bonds with students, I always address current issues with them. I function as an observer, watching how generations change, what their interests are, and how they express themselves – and this enriches me. Alongside teaching life drawing and working to connect drawing and painting ‘thinking’, I always incorporated another key task into my teaching – one essential for developing key skills: how to organise something, communicate with others, present one’s work, and involve others – for example, by organising a one-day exhibition at an institution.
At different stages of my life and work, I wanted to express different things through art. However, I’ve always known what kind of mood I want to convey, and I start from the assumption that, in some ways, we are all the same – that we experience similar things across a broad spectrum of possibilities, which, nonetheless, have the same impact. If someone is able to read this in my works, they will be reassured that they are not alone in this. But I don’t mean this in a therapeutic sense; rather in the understanding that these are joys and everyday matters that we all share.
A few people have criticised me for not focusing on political issues, but I feel that in my work, I focus more on some form of prevention rather than crying out when it’s already too late. I want people to be content and happy, to focus on what they can change. The greatest evil lies in the fact that individuals are not all right. I also enjoy humour, experiencing different situations through humour – flipping them, looking at them from above, but it doesn’t have to be a one-dimensional joke. I identify with several authors; in this context, I can mention Tom Friedman. I often have a different opinion than others, but I have to be able to bear it. It has worked out well for me to hold my own opinion. I do not build my career consciously and purposefully, but I am glad when my works reach institutions – I know they are in a good place.

The text was written in collaboration with Miroslava Urbanová (2024).

1Image: Emőke Vargová, Medusa, light textile object, 2000, Slovak National Gallery, Bratislava, Slovakia. Photo: Web umenia. Courtesy of the artist and Slovak National Gallery.
2Image: Emőke Vargová, Bathtub. From the series Soft Paintings, textile relief, 1999, Slovak National Gallery, Bratislava, Slovakia. Photo: Web umenia. Courtesy of the artist and Slovak National Gallery.
3Image: Emőke Vargová, Breakup 99. From the series Soft Paintings - Portraits, textile relief, 1999, Slovak National Gallery, Bratislava, Slovakia. Photo: Web umenia. Courtesy of the artist and Slovak National Gallery.
4Image: Emőke Vargová, Beach. From the series Soft Paintings, textile relief, 1998, Slovak National Gallery, Bratislava, Slovakia. Photo: Web umenia. Courtesy of the artist and Slovak National Gallery.
5Image: Emőke Vargová, Self-Portrait, 70 x 100 cm, foil, mixed media, threads, 1999. From the collection of the Nitra Gallery. Photo: Nitra Gallery. Courtesy of the artist and the Nitra Gallery.
6Image: Emőke Vargová, Map, 71 x 99 cm, foil, mixed media, threads, 1999. From the collection of the Nitra Gallery. Photo: Nitra Gallery. Courtesy of the artist and the Nitra Gallery.
7Image: Emőke Vargová, 265 Hugs, 90 x 122 cm, foil, drawing foil, 2009. Ernest Zmeták Art Gallery, Nové Zámky, Slovakia. Photo: Web umenia. Courtesy of the artist and the Ernest Zmeták Art Gallery.

– narodená 1965 v Dunajskej Strede. V roku 1991 absolvovala štúdium maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1997 vyučuje kresbu na VŠVU v Bratislave. Stala sa finalistkou súťaže „Mladý slovenský výtvarník roka 1998” a neskôr víťazkou súťaže „Mladý slovenský výtvarník roka – Tonal 1999”. Absolvovala zahraničné stáže vo Švajčiarsku (1995) a v USA (1999). Jej diela sú zastúpené v zbierkach SNG, Považskej galérie umenia v Žiline či Nitrianskej galérie.

Vyštudovala som maľbu, ale nevenujem sa iba jednému médiu. V maliarskom ateliéri vysokej školy sme sa počas socializmu programovo venovali monumentálnej figuratívnej maľbe v štýle socialistického realizmu, čo ma neoslovilo. Po roku 1989 sa vymenila celá garnitúra, štúdium som dokončila hlavne vďaka Rudolfovi Filovi, ktorý mi vrátil sebavedomie. Začala som si veriť a nemusela som robiť, čo ma nebavilo. Absencia stratených študentských rokov však bola citeľná – skončila som školu, chcela som maľovať, ale prišla som na to, že vôbec neviem, čo mám maľovať. Nevyvíjala som sa týmto smerom, začala som sa venovať iným inšpiratívnym veciam.
Veľký vplyv na mňa mali tri mesiace strávené v San Franciscu v rámci rezidenčného pobytu ako víťazky Tonal (Ceny mladého výtvarníka) v roku 1995. Môj pobyt nebol ani tak o tvorbe, ale o poznávaní, skicovaní, rozhovoroch – všetky zmeny, ktoré sa ma tam dotkli, mi otvorili hlavu iným spôsobom. Na základe tejto skúsenosti som vytvorila dielo Medúza1 pre At Home Gallery v Šamoríne (1995) – svetelný objekt vyskladaný z červených podprseniek. Toto dielo bolo vytvorené pre špecifický priestor desakralizovanej synagógy. Vo všeobecnosti sa však vo svojej tvorbe nezvyknem sústreďovať na konkrétny výstavný priestor, venujem sa sériám – v hlave mám rozpracovaných veľa vecí, ktoré dozrievajú niekedy aj dva roky. Niekto v tejto polohe mojej tvorby môže vidieť tematizáciu rodových otázok – ja sama si však nevytváram koncepty tohoto druhu. Na veci sa dívam pohľadom ženy, čo nemám šancu zmeniť – aj keď som to raz v rámci jedného konceptu skúšala. Celá moja tvorba je však veľmi osobná.
Zaujíma ma práca s materiálom, komunikácia prostredníctvom neho a s ním. Vyrastala som v prostredí, kde sme všetko odkladali a vedeli zužitkovať. Vtedy sa to ešte nenazývalo recykláciou, bola to jednoducho nevyhnutnosť – veci ušetriť, zachovať, zachrániť a následne využiť. Fascinuje ma história materiálov a možnosť ich výskumu – čo o nich vieme – nie vo vedeckom zmysle, ale mentálne – na úrovni akéhosi vedomia o materiáloch. Napríklad vieme, že vlastnosťou papiera je, že sa môže roztrhať – a mňa tieto referencie a spojenia baví meniť – spochybňovať to, na čo sme zvyknutí. Veľa mojich prác, napríklad tie z vosku, je zas charakteristických tým, že sú dočasné, pominuteľné. Vôbec mi to nevadí, naopak. Impulzom k práci s plastom – konkrétne s PET fľašami či detskými hračkami – bolo narodenie mojej dcéry v roku 2005. Frekvencia nákupov a výmena vecí či hračiek bola vysoká a ja sa vecí neviem zbavovať. Začala som tento materiál roztápať a zahŕňať do mojich prác. Vtedy som začala vnímať, že skoro všetko okolo nás je z plastu, počnúc detským cumľom.
Na textile ma zaujala haptickosť materiálu, jeho mäkkosť, tvárnosť. Našla som záľubu v šití ako takom. Šijem vlastne od svojich desiatich rokov – inak by som si v rokoch počas komunizmu nemala čo obliecť, časopis Burda vládol aj mojím svetom. Dnes už pre seba oblečenie nešijem. Materiál k tvorbe si však vyberám podľa témy a textil sa mi stále prediera do myšlienok. Celý život mám pocit, že niečo zarovnávam, vyhladzujem – všetko, čo je 3D chcem dostať do 2D podoby. V cykloch pánskych sák (plošná séria Prime Line, 2018, či plastickejšie poňatá séria Chýbajúci riadok, 2020) išlo o zviditeľnenie charakteru, ktoré jednotlivé odevy reprezentujú – aj u žien sa dá odčítať charakter a temperament podľa odievania. Ženy sú však farebnejšie, frivolnejšie, nie sú zahalené do textilnej tmy ako muži.
Aby som sa vo svojej tvorbe posunula, musím vedieť na čo mám a na čo nemám, musím vedieť plávať vo vodách, ktoré sú mi blízke. Som veľmi striktná a presná. Vždy som fungovala ako workoholička, zavrela som sa do ateliéru a tam som bola šťastná. Držala som sa toho, čo som chcela robiť a mala som šťastie. V 90. rokoch prišiel boom, Sorosovo centrum súčasného umenia, podarilo sa mi dostať do Zürichu na štipendijný pobyt. Dosť ma však zadržalo, že okrem maďarčiny cudzie reči až tak neovládam. Kvôli kvalite výuky nakoniec iba málo mojich rovesníkov a rovesníčok vydržalo robiť umenie – štúdium v ľuďoch ubilo sebaistotu a chuť niečo tvoriť. Ja som však mala pocit, že neviem robiť nič iné a tak som pracovala doma, najprv v Dunajskej Strede a potom v Bratislave.
Opäť som mala šťastie, keď ma prijali na školu v roku 1997 ako pedagogičku – inak by som nevedela ako prežiť. Dobrým pedagógom/pedagogičkou sa nestanete hneď a učenie je vlastne obojstranná výpomoc – so študentstvom si síce netykám, no riešim s nimi vždy aj súčasné problémy, fungujem ako sledovateľka, pozorujem ako sa menia generácie, aké majú záujmy, ako sa vyjadrujú – a to ma obohacuje. Popri výuke kresby aktu a snahy o prepojenie kresliarskeho a maliarskeho rozmýšľania som do výučby zaradila vždy aj inú úlohu – potrebnú pre rozvoj nevyhnutných vedomostí: ako niečo si zariadiť, komunikovať s niekým, predstaviť vlastnú tvorbu, zapojiť do toho ostatných – napr. zorganizovať jednodňovú výstavu v inštitúcii.
V rôznych životných etapách svojho života a tvorby som chcela umením vyjadriť rozličné veci. Vždy som však vedela, akú chcem sprostredkovať náladu a vychádzam z predpokladu, že všetci sme v niečom rovnakí, prežívame podobné veci na širokej škále možností, ktoré však majú rovnaké dopady. Ak človek dokáže toto v mojich dielach prečítať, poteší ho, že v tom nie je sám. Nemyslím to ale v terapeutickej rovine, ale v rámci poznania, že ide o radosti a bežné veci, ktoré zdieľame všetci.
Pár ľudí mi vyčítalo, že sa nevenujem politickým témam, no mám pocit, že sa v mojej tvorbe sústredím skôr na akýsi druh prevencie a nie na krik v momente, keď už je zle. Chcem, aby boli ľudia spokojní a šťastní, venovali sa tomu, čo vedia zmeniť. Veľké zlo totiž tkvie v tom, že jednotlivci nie sú v poriadku. Baví ma aj humor, prežívať rôzne situácie prostredníctvom humoru inak – preklopiť ich, pozrieť sa na ne zvrchu, no nemusí to byť prvoplánový vtip. Stotožňujem sa s viacerými autormi a autorkami, v tomto kontexte môžem spomenúť Toma Friedmana. Častokrát mám iný názor ako ostatní, ale musím to vedieť zniesť. Osvedčilo sa mi držať si svoj názor. Kariéru si nebudujem vedome a cielene, no som rada, keď sa moje diela dostanú do inštitúcií – viem, že sú na dobrom mieste.

Text bol napísaný v spolupráci s Miroslavou Urbanovou (2024).

1Obrázok: Emőke Vargová, Medúza, svetelný textilný objekt, 2000, Slovenská národná galéria, Bratislava, Slovensko. Foto: Web umenia. S láskavým dovolením umelkyne a Slovenskej národnej galérie.
2Obrázok: Emőke Vargová, Vaňa. Z cyklu Mäkké obrazy, textilný reliéf, 1999, Slovenská národná galéria, Bratislava, Slovensko. Foto: Web umenia. S láskavým dovolením umelkyne a Slovenskej národnej galérie.
3Obrázok: Emőke Vargová, Rozchod 99. Z cyklu Mäkké obrazy-portréty, textilný reliéf, 1999, Slovenská národná galéria, Bratislava, Slovensko. Foto: Web umenia. S láskavým dovolením umelkyne a Slovenskej národnej galérie.
4Obrázok: Emőke Vargová, Pláž. Z cyklu Mäkké obrazy, textilný reliéf, 1998, Slovenská národná galéria, Bratislava, Slovensko. Foto: Web umenia. S láskavým dovolením umelkyne a Slovenskej národnej galérie.
5Obrázok: Emőke Vargová, Autoportrét, 70 x 100 cm, fólia, kombinovaný materiál, nite, 1999. Zo zbierky  Nitrianskej galérie. Foto: Nitrianska galéria. S láskavým dovolením umelkyne a Nitrianskej galérie.
6Obrázok: Emőke Vargová, Mapa, 71 x 99 cm, fólia, kombinovaný materiál, nite, 1999. Zo zbierky Nitrianskej galérie. Foto: Nitrianska galéria. S láskavým dovolením umelkyne a Nitrianskej galérie.
7Obrázok: Emőke Vargová, 265 objatí, 90 x 122 cm, fólia, kresliaca fólia, 2009. Galéria umenia Ernesta Zmetáka, Nové Zámky, Slovensko. Foto: Web umenia. S láskavým dovolením umelkyne a Galérie umenia Ernesta Zmetáka.